„Vidí sa mi, že ten, kto skutočne hľadá, nemôže prijať žiadne učenie, nijaká cesta preňho nie je širšia ako brehy jeho mysle. Vidí sa mi, že ten, kto skutočne našiel, môže prijať každučké učenie a nič mu už nebráni žiť tam, kde sa jeho myseľ dotkla božského a jej brehy sú nenávratne zaplavené,“ uvažoval Robert Bielik (1963) v básnickej zbierke Mandragora pred desiatimi rokmi. Hoci Mandragoru a Bielikovu najnovšiu knihu, autobiografický cestopis Sansilia delia štyri ďalšie knihy, práve v týchto vetách nachádzame zhustený základný tón všetkých jeho textov.
Bielikovo písanie reflektuje intenzívny vnútorný dialóg medzi filozofiami Východu a Západu. Sansilia akoby voľne nadväzovala na Bielikovu Gompu – kláštorný denník, ktorý Petrus vydal pred šiestimi rokmi. Gompu autor napísal počas pobytu v dvoch himalájskych kláštoroch a cestopisné motívy sa v nej prelínali s meditatívnymi reflexiami a poéziou.
Sansilia má podobu krátkych cestopisných čŕt. Zápisky nie sú usporiadané chronologicky, radia sa za sebou voľnými asociáciami – tak, ako sa prirodzene vynárajú spomienky – hoci cítime nenásilnú autorskú reguláciu a návratnosť motívov. Drobné, často aforisticky zakončené historky z rôznych miest spája postava rozprávača – štyridsiatnika, ktorý precestoval kus sveta, a najmä krajiny, ktoré ešte nestihla výrazne poznačiť civilizácia. Ocitáme sa síce „na ceste“, ale nečakajme bezstarostnú jazdu.
Bielik nehľadá exotiku, extrémy ani lacné dobrodružstvo – jeho postavy majú oveľa bližšie k stredovekým askétom. Rozprávač Sansilie si v neprebernom množstve ideológií a náboženstiev hľadá vlastný akceptovateľný priestor a názor. Jeho putovanie znamená smerovanie k životnej pokore a opatrnej skepse, akoby aj presadzovanie akejkoľvek pravdy bolo násilím. A tak aj v Sansilii patrí k najvýraznejším charakteristikám moment rozjímania.
Škoda, že zopár dramatickejším situáciám (výprava do kláštora na Atose, blúdenie v labyrinte marakéšskych uličiek) chýba viac presvedčivého napätia, akoby nebolo pre príbeh dôležité – Bielik skrátka neašpiruje na literárne stratégie. A aj keď Sansilia nie je literárne prevratná ani myšlienkovo novátorská, ponúka nepovrchné svedectvo o vnútornom smerovaní.
Napokon, vôbec nezáleží na tom, kde sa rozprávač nachádza, veď: „Všade bude so mnou to, čo sme navyknutí s takou ľahkovážnou, krajne zarážajúcou nepresnosťou nazývať 'ja', všade budú otázky, na ktoré nebudú odpovede.“
Autor: Barbora Škovierová
