REŽISÉRKA AGNIESZKA HOLLAND SA POSTAVILA PRED VÝZVU – AKO SPRAVIŤ FILMOVÉHO HRDINU Z HUDBY. BEETHOVENOVEJ

Úspech filmu je lotéria. Treba veľa hrať

Pred pár rokmi nastalo vzrušenie. Na Slovensko prišla svetoznáma režisérska AGNIESZKA HOLLAND

Agnieszka Holland (58) pri nakrúcaní. Narodila sa v Poľsku, študovala na FAMU. Učila sa pri majstroch poľského filmu, Zanussiho i Wajdu, jej najbližším kamarátom a spolupracovníkom bol Krzystof Kiezslowski. Nakrúcala v Nemecku, Francúzsku i v Hollywoode.(Zdroj: INTERSONIC)

Pred pár rokmi nastalo vzrušenie. Na Slovensko prišla svetoznáma režisérska AGNIESZKA HOLLAND a začala s našimi hercami nakrúcať film o Jánošíkovi.

Výsledku sme sa zatiaľ nedočkali, pre nedostatok peňazí práce zastavili. Medzitým sa Agnieszka pustila do Beethovena a jeho legendy. Obrazovo dômyselný a emotívne silný film V tieni Beethovena je práve v našich kinách.

Teraz už Agnieszka znovu nakrúca doma v Poľsku, chystá politický seriál. My sme ju telefonicky zastihli v Škótsku, pár dní tam prednášala mladým filmárom.


Beethoven je monštrum, vraví jedna postava z vášho filmu. To si o ňom ľudia naozaj mysleli? Veď so svojou strapatou hlavou pôsobí skôr ako sympatický rebel.

„Bol nekonvenčný a veľmi ťažko sa s ním komunikovalo. Zrejme ťažko znášal, že je mrzák, mával záchvaty zlosti. Ale to zase ťažko znášalo jeho okolie. Susedia sa na neho sťažovali a aj dvakrát, trikrát do roka sa musel sťahovať. Veľa ľudí mu malo za zlé, že ich verejne ponížil. Povrchným pohľadom v ňom videli neznesiteľného dedka, preto bola ku koncu jeho povesť taká zlá.“

Pochopili ste, ako mohol skladať hudbu hluchý? Viete si predstaviť, žeby slepý človek robil filmy?

„No, aj to by sa mohlo stať. S Beethovenom to však bolo iné. Bol géniom a hudbu dokázal počuť vo svojej hlave, vnútorným uchom. Nemal problém komponovať. Samozrejme, tvoril už trochu inú hudbu - keby počul, zrejme by nebola taká avantgardná. Možno sa to zdá zvláštne, ale práve hluchota ho uvoľnila a mne sa zdajú jeho neskoré diela najzaujímavejšie.“

Vás však zrejme zaujalo najmä jeho dirigovanie, vo filme sa mu veľa venujete.

„Mal s tým veľké problémy, nepočul ani piano, ani orchester, nevedel, ako jeho hudba znie. Vedel však, že orchester hrá inak, ako to počuje on a tento rozpor ho mimoriadne frustroval. Mal z toho des.“

Príbeh vášho filmu napísali dvaja scenáristi, prijali ste ich predstavu o Beethovenovi bez výhrad?

„V podstate áno. Oni čítali všetky možné bibliografie a všetky listy, ktoré našli, preto ich scenár nie je vlastne ničím revolučný. Mne sa však na ňom páčilo, že jeho hlavným hrdinom nie je Beethoven, ale hudba. Vravela som si, budem musieť nájsť spôsob, ako ju nechať zaznieť filmovým spôsobom - a to ma priťahovalo.“

Je netradičné, že ste vrchol filmu - teda odpremiérovanie Deviatej - umiestnili do stredu filmu. Záver je skôr meditatívny a cítiť v ňom už len akési zmierenie. Ako sa vám to podarilo presadiť? Váš film bol predsa robený v tradičnej, veľkej štú­diovej produkcii.

„Boli okolo toho diskusie a bolo to ťažké. Stála som si za tým, lebo z Beethovenovho príbehu mi vyplynulo jedno poučenie: veľký umelec sa nezastaví pri úspechu, je to len časť jeho cesty. Potom stúpa aj na menej slnečné a riskantnejšie územia. Nejde mu o to, aby sa páčil, ale aby dosiahol svoju vnútornú pravdu. Niečo, čo mu diktuje jeho vlastný osud. Druhá vec bola, ako to ukázať tak, aby emočná energia filmu zostala vyvážená. Pri dirigovaní Deviatej je jej veľmi veľa, nejaká však musela zostať aj na záver. Dlho som ho prestrihávala, v scenári bol dlhší, úplným koncom mala byť Beethovenova smrť. Nakoniec som ju dala na začiatok.“

Ak vám niekto povie, že ho scéna s Deviatou symfóniou rozplakala, prekvapí vás to?

„Všelikde som videla, že veľká časť publika pri tej scéne plače - a prekvapilo ma to. Vedela som, že je emotívna a že sa podarila, ale nevedela som, že môže mať až taký emotívny náboj. Zaujímavé, ľudia neplačú preto, že vidia niečo smutné alebo melancholické, plačú preto, že je to krásne. A to považujem za svoj veľký režijný úspech.“

Nemusíme mať zlý pocit, že sme snáď prepadli filmovému sentimentu? Pri počúvaní koncertu sa nám to predsa tak ľahko nestane.

„No viete, ja sa v telke dosť často pozerám na záznamy klasických koncertov. Väčšinou je to nudné. Lebo v pohľade na muzikantov nič zaujímavé navyše nie je. Práve preto som chcela niečo vymyslieť a myslím si, že veľkú robotu spravili aj herci. Ed Harris sa naučil dirigovať, cez Deviatu vedel prejsť aj bez partitúry. Robil to tak krásne, až mi hudobníci v orchestri povedali, že ho považujú za lepšieho ako vlastného dirigenta.“

Keď hovoríte o svojom filme, ako si pritom Beethovena predstavujete?

„No, tak teraz ako Eda Harrisa.“

Mnohým ľuďom sa stáva, že si pri debatách o Mozartovi vybavia hysterický smiech Toma Hulcea z Amadea. Formanova predstava ich na­vždy ovplyvnila.

„Veď to aj je veľká zodpovednosť, nakrúcať o legende alebo skutočnom človeku. Je to oveľa ťažšie, ako robiť film o fiktívnej postave. Na druhej strane, je to iba film. Každý si môže zachovať svoju vlastnú predstavu.“

S Harrisom ste robili už trikrát. Má niečo iné ako iní herci?

„Má charizmu, rozumieme si a naša spolupráca je intímna a úprimná. Môžem s ním veľa skúšať - ak by som o to chcela poprosiť iných hercov, zrejme by som k nim musela dlhšie hľadať cestu. Okrem toho, na Eda sa dá spoľah­núť, nikdy nebude robiť veci povrchne. S postavou Beethovena sa v podstate stotožnil. Nasadiť si parochňu a predstierať, že diriguje, to by mu nikdy nestačilo.“

Nie je veľa režisérov z východu, ktorým sa podarilo osloviť západné publikum. Ako ste sa vyrovnávali s tým, že budete musieť trochu pozmeniť svoj filmový jazyk?

„Vždy ho treba trochu zmeniť, pre americký trh obzvlášť. Myslím si však, že ja som až takou veľkou zmenou nemusela prejsť. Nakrúcam o tom, čo ma zaujíma, a môj prístup je stále dosť osobný. Asi to bude tým, že môj jazyk bol vždy prístupný. Som priama a snažím sa povedať zložité veci pomerne jednoducho. Som emotívna a zároveň nie sentimentálna. Možno tým som bola zaujímavá a spolu so mnou aj to, čo som chcela povedať.“

V Poľsku je ešte stále tradícia pomalších, premýšľavých filmov. Aj také by mohli v amerických kinách uspieť?

„Pre európske filmy je len maličké miestečko. Ak chcú cestovať, najprv sa musia stať veľkou udalosťou na veľkom festivale. A takých festivalov je do roka len pár. Zaujímavé sú Benátky, Cannes, možno oscarové nominácie. Zvyšok filmov má limitovaný život, bohužiaľ, aj vo vlastných krajinách. Lebo vo svete frčia romantické komédie, v podstate filmové prepisy televíznych seriálov. Kontemplatívne, originálnejšie a hlbšie kino sa má dnes veľmi zle. Že zaujal taký výnimočný film ako Životy tých druhých, hoci hovorí o zložitejších veciach, to je určite nádejné. Stále mi to však pripomína lotériu - musíte veľmi veľa hrať, aby raz padlo vaše číslo.“

To, že ste emigrovali, bola pre vás nevyhnutnosť?

„Ja som emigrovala z politických dôvodov. Prišla som do Švédska, aby som uviedla svoj film, a v Poľsku práve nastal vojenský stav. Keď so mnou novinári robili rozhovor, nekontrolovane som povedala, čo si myslím o prezidentovi Jaruzelskom. Už som sa nemohla vrátiť a musela sa s tým zmieriť. A zároveň nájsť spôsob, ako žiť v novom svete a ako sa v ňom presadiť. Bola som priebojná a mala som aj šťastie. Ľudia mi pomohli, zavolali ma robiť do Nemecka, do Francúzska a nakoniec aj do Hollywoodu. No, a tak som sa to rozhodla skúsiť.“

Pripadalo vám to ako sen?

„Nikdy to nebol môj sen a stále si myslím, že nakoniec skončím niekde inde. Už som ten Hollywood skúsila, viem, čo sa v ňom dá dosiahnuť a akou sa za to platí cenou. Ale už som sa naučila, že nikdy nemôžem hovoriť nikdy. Vždy budem musieť byť tam, kde ma nechajú robiť.“

Stretli ste ešte niekoho takého blízkeho, kto by vám nahradil kamaráta a spolupracovníka Krzysztofa Kieslowskeho?

„Nie, Krzysztof je nenahraditeľný, nikoho takého blízkeho som už nenašla. Lenže mám režisérku sestru i dcéru. Práve sme si v Poľsku vymysleli dosť ambiciózny politický seriál. A všetky tri, členky jednej rodiny, ho naraz aj režírujeme. V Guinessovej knižke som také niečo nenašla.“

Na Slovensku máte rozpracovaný film Pravdivá história o Jurajovi Jánošíkovi a Tomášovi Uhorčíkovi. Čo s ním bude?

„Bohužiaľ, nepodarilo sa ho dokončiť, lebo producent zbankrotoval. Ja však stále dúfam, že ho raz dokončím.“

Nezostala vám z toho príliš trpká skúsenosť? Projekt stojí už niekoľko rokov - naozaj by ste sa k nemu vrátili?

„Vrátila by som sa, pochopiteľne, projekt predsa vinný nie je. Ale máte pravdu, bola to pre mňa trauma, všetkých nás to nepríjemne prekvapilo. Akoby ste v polovičke tehotenstva potratili. Na druhej strane, to, čo sa nakrútilo, stále je a podľa mňa je to veľmi pekné. Otázne je, či niekedy bude dosť peňazí na úplné dokončenie filmu. S polovicou peňazí už po druhý raz do produkcie nevstúpim.“

Herec Ivan Martinka spomínal, že rozrobené scény pripomínali psychologickú baladu. To je zaujímavé, lebo my tu poznáme najmä romantické balady o Jánošíkovi.

„Áno, aj mňa práve to zaujalo. A možno práve preto, že je to taký nekonvenčný film, ho nemôžeme dokončiť. Scenár Evy Borušovičovej vychádzal z dokumentov - takže to, čo v ňom je, je historicky pravdivé. Lenže jej prístup je baladický. Až mi to pripomenulo rané westerny Sama Peckinpaha. Rozprávame príbeh o tragickom hrdinovi, ktorý si myslí, že ho čaká dobrodružstvo, a pritom smeruje k smrti a potupe. Ale aj z toho romantizmu sme sa čosi snažili zachovať. Predsa len, nechceli by sme, aby sa na nás publikum naštvalo.“

Aj to sa vám už stalo?

„Takých riskov som už prežila dosť. Vždy, keď sa dotýkate legendy, musíte počítať s tým, že veľa ľudí zareaguje emotívne. Prípadne agresívne. To bol prípad filmu Europa, Europa alebo filmu Ako zabiť kňaza. To sa napríklad ohlásil nacionalistický a starozákonný prúd katolíckej cirkvi. Ukázať komunistického tajného policajta ako človeka? Niekomu sa už aj to zdalo zlé.“

Z príbehu Beethovena mi vyplynulo jedno poučenie: veľký umelec sa nezastaví pri úspechu, úspech je len časť jeho cesty. Potom stúpa aj na menej slnečné a riskantnejšie územia. Nejde mu o to, aby sa páčil, ale aby dosiahol svoju vnútornú pravdu.

Najčítanejšie na SME


    Inzercia - Tlačové správy

    1. Zákaznícky servis Martinusu sa dostal medzi svetovú špičku
    2. Prežil som autonehodu. Teraz som vďačný za každý deň
    3. Dvojnásobný šampión v rozhovore o ceste, ktorá mu priniesla zisk
    4. Cestou - necestou
    5. Premier Club Nitra: Výborne čapovanú Plzeň hľadajte v centre
    6. Päť tipov na dovolenku počas Veľkej noci
    7. Slováci čoskoro lídrami vo využívaní inteligentných domácností
    8. Kĺby starnú s nami. S týmito radami ich udržíte fit čo najdlhšie
    9. Zábavný aj sebavedomý
    10. Obľúbené letné pneumatiky Matador Hectorra v novej generácii 3
    1. Prežil som autonehodu. Teraz som vďačný za každý deň
    2. Dvojnásobný šampión v rozhovore o ceste, ktorá mu priniesla zisk
    3. Cestou - necestou
    4. Za štadiónom Lokomotívy rastie zaujímavý projekt
    5. Premier Club Nitra: Výborne čapovanú Plzeň hľadajte v centre
    6. Konferencia o využívaní ITP v trestnom konaní splnila svoj cieľ
    7. Nadácia Poštovej banky podporí grantom folklór a tradície
    8. Najlepšie obnovený bytový dom 2016 je v Prešove
    9. Najlepšie obnovený bytový dom 2016 je v Prešove
    10. Prednáška holandského veľvyslanca na EU v Bratislave
    1. Kĺby starnú s nami. S týmito radami ich udržíte fit čo najdlhšie 27 771
    2. Päť tipov na dovolenku počas Veľkej noci 8 410
    3. Obľúbené letné pneumatiky Matador Hectorra v novej generácii 3 4 498
    4. Zábavný aj sebavedomý 4 109
    5. Ikonický Harley-Davidson za bezkonkurenčnú cenu 3 995
    6. Slováci čoskoro lídrami vo využívaní inteligentných domácností 3 842
    7. Kursalon Trenčianske Teplice: Výborné jedlo a chutné pivo 3 079
    8. Bývanie, ktoré vás oslobodí od stresu 2 975
    9. Antibiotiká nie sú cukríky. Naozaj viete, kedy ich máte brať? 2 243
    10. Baktérie vyhrávajú nad antibiotikami a môžeme si za to sami 1 779
    PR články vašej firmy na tomto mieste ›

    Neprehliadnite tiež

    Štátny nominant na žilinskom letisku nedbá na predpisy

    Výkonný riaditeľ štátneho žilinského letiska Miroslav Kunsch sa správa, ako keby mu patrilo.

    KOMENTÁR MÁRIUSA KOPCSAYA

    Gaulieder zosobňoval protest proti únosu štátu

    Smrť bývalého poslanca pripomína, že sa od 90. rokov veľa nezmenilo.

    Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop