Vieme, čo je to inteligencia? A dá sa podľa výšky IQ odhadnúť úspešnosť človeka v ďalšom živote? Mnohí odborníci sa zhodujú v tom, že iba jedno číslo - výška IQ - nám ako východisko k takýmto uzáverom nestačí. Nikde totiž nie je napísané, že človek s vysokým IQ dosiahne v živote závratný úspech. O schopnosti uplatniť sa v spoločnosti viac rozhoduje výška EQ - teda emocionálna inteligencia.

Emocionálna inteligencia je schopnosť poznať a ovládať svoje emócie, ale súčasne aj emócie ostatných ľudí. A práve táto schopnosť je veľmi dôležitá v sociálnej rovine a významne ovplyvňuje fakt, či je človek schopný presadiť sa, vedieť "predať" svoje schopnosti v spoločnosti a teda aj v pracovnom kolektíve. Práve EQ je teda faktorom, ktorý najviac ovplyvňuje možnosti uplatnenia.

EQ je však len nedávny "vynález". Hitom bolo donedávna IQ a práve ono bolo považované za merítko prevahy.

V čom sú úspešní ľudia

s vysokým IQ?

Počiatky vedecky uznávaného merania IQ sú staršie ako sto rokov. Prvé testy zostavil francúzsky psychológ Alfréd Binet a vyzerali inak ako tie, ktoré poznáme dnes. Skúmali napríklad priebeh koordinácie medzi mozgom a očami, schopnosť posúdiť dĺžku dvoch čiar, či opakovať niekoľko čísel. Na dnešné IQ testy sa podobali najmä tým, že kládli dôraz na graficky vyjadrené pojmy a na ich zhodnotenie nebolo v podstate potrebné vzdelanie. Práve tento faktor je dodnes dôležitým prvkom IQ testov. Ďalšia história merania IQ je poznačená aj menej ušľachtilými cieľmi - na základe IQ testov sa napríklad fašisti pokúšali dokázať nadradenosť bielej, árijskej rasy.

I keď výška IQ nie je absolútnym merítkom šťastia a úspechu človeka, na jej základe sa dá predpokladať úspešnosť v štúdiu. Podľa odborníkov platí, že ľudia s nižším IQ nemajú úspech v činnostiach, na ktoré sa kladú vysoké psychické požiadavky.

IQ vraj závisí viac od prostredia ako od rodinných dispozícií

Odlišujú sa teda ľudia s vysokým IQ od ostatných? A čo treba robiť, aby sme týmto potenciálom nemrhali, ale umožnili mu rozvíjať sa? Na základe prieskumov dospeli niektorí vedci k názoru, že IQ nie je natoľko závislé od dedičnosti, ako zrejme predpokladali rozliční konštruktéri teórií o nadradených rasách. Pre rozvoj inteligencie je však veľmi dôležité zdravé a inšpirujúce prostredie. Tento názor podporujú zistenia, že priemerné IQ sa v rozvinutých krajinách zvyšuje a vysvetľujú to lepšou starostlivosťou, lepšou stravou a vôbec lepšími podmienkami

na rozvoj.

A práve potreba rozvíjať tieto danosti u detí s vyšším IQ, viedla k založeniu škôl a tried pre nadané deti. Podľa odborníkov sa totiž odlišujú od svojich vrstovníkov a preto potrebujú aj iné zaobchádzanie. "Môj syn bol od malička iní ako deti v jeho veku," vysvetľuje matka 13 ročného Dominika, ktorý od troch rokov číta a píše. "Nikdy napríklad nepotreboval hračky z obchodu, zabavil sa s kúskom plastelíny, povrázkom a niekoľkými špajľami - staval z nich lanovky, žeriavy, mosty.

V škôlke sa nevýslovne nudil, nevedel sa zahrať so spolužiakmi, jednoducho nezapadol." Preto Dominikova mama hneď ani neuvažovala o zapísaní syna do bežnej základnej školy. "Vôbec som si nedokázala predstaviť, že by chodil do školy akou som prešla napríklad aj ja - s rukami za chrbtom a večným drilom. Možnosť skúsiť školu pre nadané deti som privítala a vôbec to neľutujem. Je tam veľmi príjemné prostredie, učitelia chápu, že tieto deti potrebujú premýšľať, riešiť problémy a pýtať sa. Vymýšľajú pre svojich žiakov nové projekty, umožňujú im používať vlastnú hlavu - to by v bežnej škole bolo asi ťažko možné."

Každému, čo jeho je

V tejto chvíli možno rodičom "bežných detí" zíde na um kacírska otázka - a ostatné deti netreba motivovať? Poskytnúť im priestor pre rozvoj osobnosti, učiť ich pracovať samostatne a bez drilu?

To však zrejme nie je otázka pre zakladateľov škôl pre nadané deti, ale skôr pre tých, ktorí sa vyrovnávajú

s problémom všobecného vzdelávania zrovnaním všetkých na jednu úroveň. V takejto situácii je totiž pochopiteľné, že rodičia detí so špeciálnymi potrebami hľadajú pre svoje deti špeciálne riešenia. "Aj pre deti mentálne postihnuté, nevidiace, alebo nepočujúce existujú špeciálne školy - tam sa uznáva potreba riešiť vzdelávanie tak, aby sa mohli úspešne rozvíjať. Prečo z toho teda vynechať deti, ktoré sú "postihnuté" vyšším IQ?" pýtajú sa zástancovia oddeleného vzdelávania nadaných detí. Ich argumentom je aj to, že takéto deti v bežných školách často trpia, a to nielen nudou, často sa z nich stávajú aj sociálni vydedenci, vrstovníci aj učitelia ich totiž považujú za povýšených a vyčleňujú ich z kolektívu. (gal)

Foto - Peter Hrnčiřík