"Čaute, ako je v Bratislave? Tu v Denveri máme stále slnko," zdvihol telefón hokejista Colorada Avalanche PAUL STASTNY (21 r) . Pred domácim zápasom NHL s Calgary mal, ako vždy, veselú náladu. "Neboj, rozumiem po slovensky všetko," smial sa.

No vybral si, aby SME použili radšej pripravené otázky v angličtine. Bolo to preňho ľahšie a najmä rýchlejšie.

Vo svojej prvej sezóne v NHL lámete nováčikovské rekordy. Ako to vnímate?

"Super. Užívam si. Mám šťastie na skvelý tím, trénera. Dostal som dosť príležitostí a teší ma, ak sa môžem odvďačiť za dôveru. Nečakal som toľko bodov."

Ako zvládate mediálny tlak, ktorý je vo vašom prípade o to väčší, že vám často opakujú otázky porovnávajúce vás s otcom?

"Musím, i keď toho často naozaj býva dosť. V NHL nikomu meno slávneho otca nepomohlo, všetko si musíš odrobiť sám. Tak to má byť."

Na začiatku sezóny ste povedali, že v prvom mesiaci v NHL ste sa cítili ako dieťa v sne. Už ste precitli?

"Asi áno, ale za zrelého hokejistu sa ešte nepovažujem. Prebudila ma záťaž fyzicky náročného kolotoča NHL. Z univerzitnej súťaže to bol veľký skok. Som však šťastný hokejom aj životom v Denveri. Žičím podobné pocity všetkým."

Váš brat Yan sa dostal do NHL cez dvojročnú skúsenosť v Nemecku. Mal to ľahšie?

"NHL je rovnako ťažká pre každého. Yan prišiel do nej silnejší, pripravenejší."

V októbri 1998 ste ako dvanásťročný chlapec sedeli v historickej sále Bell v Toronte na slávnostnom uvedení vášho otca do Siene slávy NHL. Pomysleli ste si niekedy, že by ste ho napodobnili aj v tom?

"Doteraz nie. Bola to silná chvíľa. Z atmosféry a prítomnosti množstva hokejových osobností celej histórie NHL som bezprostrednejšie pochopil, čo môj otec v hokeji dokázal. Večer v hoteli mi však mama kontrolovala domáce úlohy. Ako vždy."

Z televíznych záberov vidno, že sa pri hokeji často a radi uškŕňate, bavíte. Prežívate ho viac navonok ako váš otec. Ten vraví,že mal urputnejšiu povahu, čo vysvetľoval prostredím, v ktorom vyrastal.

"Hovoria o mne, že som veselší. Nebránim sa. Mám rád zábavu, žarty, komunikáciu aj na striedačke. Určite beriem život uvoľnenejšie ako on. Jeho dôvody sprostredkovane tiež chápem."

Na Slovensku máte veľa priaznivcov. Viacerí sa pýtajú, ako je to s vašou možnosťou reprezentovať Slovensko?

"Vážim si to. Svoju prvú voľbu som prejavil už účasťou v prípravnom kempe sedemnástky v roku 2001 v Prievidzi a o rok aj účasťou na Svetovom pohári osemnástok v Piešťanoch. V slovenskom národnom tíme som sa cítil skvele, rád na to spomínam."

Vtedajší tréner osemnástky Jindřich Novotný tvrdí, že mal záujem, aby ste hrali spolu s Brianom Ihnačákom aj na nasledujúcom svetovom šampionáte osemnásťročných v Rusku 2003. Išli by ste?

"Iste, ale bránila tomu základná prekážka vyplývajúca z pravidiel Medzinárodnej hokejovej federácie. Podmienkou účasti na podujatí organizovanom IIHF bolo odohrať minimálne dve sezóny v krajine, ktorú reprezentujete. Pre mňa to bolo nezlučiteľné. V americkom Saint Louis som mal trvalý domov, rozbehnutý život, hokej i školu."

Váš otec vyčíta slovenským funkcionárom, že za dlhé roky neprejavili na kongresoch IIHF iniciatívu nájsť riešenie z dvojročného bloku. Ponúkal cesty. Ste nahnevaný aj vy, že neprejavili viac záujmu?

"Mne neprináleží hodnotiť ich postoje či kroky. Som hráč, ktorý hrá tam, kde je oňho záujem."

V slovenskej osemnástke na Svetovom pohári v Piešťanoch 2002 ste boli v tíme s Brianom Ihnačákom, Dorničom, Draveckým, Meszárošom. Ako sa vám s nimi hralo?

"Super. Hokej na širšom klzisku založený na kombinácii bol pre mňa cennou skúsenosťou. Formovala sa silná partia, ktorá na konci sezóny získala striebro na MS v Rusku.

Najproduktívnejší v Piešťanoch bol so 6 bodmi Brian Ihnačák. Vy ste v piatich zápasoch mali päť bodov, rovnako ako Štefan Blaho. Viete, čo sa mu stalo?

"Žiaľ. Je mi za ním veľmi ľúto. Bol to chlapec plný agility."

(Štefan Blaho zahynul pri autonehode vlani v septembri neďaleko Žiliny - pozn. red.)

Po vašej úspešnej nováčikovskej sezóne v NHL sa vám zrejme rozšíria možnosti reprezentácie. Do úvahy prichádza okrem USA aj Kanada.

"Rozhodovať sa budem, až keď dostanem ponuku. Reprezentácia je vždy najväčšia česť, každú by som si vážil. Taká pocta sa neodmieta."

Na Slovensku mnohí ľudia veria, že niekedy by ste predsa len mohli. Možno na Svetovom pohári alebo olympiáde.

"Všetkým ďakujem. V súčasnosti to pre spomínanú prekážku nie je reálne. No nikdy nehovor nikdy. Hoci najlogickejší by bol asi záujem USA, zatiaľ sa však nestalo. A nič si nenamýšľam, ešte nie som veľký hráč."

Ovplyvňuje vás pri rozhodovaní otec?

"Nie. I keď som niekedy tušil jeho želanie. Rešpektuje, že som slobodný, nezávislý. A zároveň plne zodpovedný, aj keď stále povedzme mladý."

Hierarchia vašich hokejových snov?

"Stanley Cup, olympiáda, svetový šampionát."

V Colorade je slovenský brankár Peter Budaj a útočník Marek Svatoš. Ako nažívate?

"Výborne, obaja sú príjemní kamaráti. Peter sa trochu viac smeje a rozpráva, Svats ešte určite nadviaže na lepšie sezóny."

V lietadle Avalanche sa hráva kartový poker. Berú vás starší do partie?

"Ale áno, no v pokri som náladový hráč, skôr sa mi nedarí. Nepatrím medzi lepších ani vytrvalejších."

Kto bol vaším hokejovým vzorom v detstve?

"Joe Sakic a Peter Forsberg. Odjakživa. Som šťastný, že obaja ešte hrajú hokej a prvý z nich je dokonca mojím kapitánom v Colorade."

Aké športy sledujete?

"Pozorne tenis, basketbal, americký futbal i bejzbal."

Iné relaxačné záujmy?

"Hudba, keď môžem, vždy sa vyberiem s priateľmi na živý koncert. Nič crazy, všetko znesie aj otec."

Pre hokej ste po dvoch rokoch prerušili štúdium na denverskej univerzite. Čo ste študovali?

"Biznis, ktorý sa mal po dvoch rokoch špecializovať na smer realít. Štúdia sa nevzdávam, budem hľadať formu letných kurzov."

Máte priateľku?

"Nie."

Obľúbené jedlo?

"Bryndzové halušky. Jednoznačne."

Najobľúbenejšie miesta v Kanade, Amerike a na Slovensku?

"Rodný Quebec, domovský Saint Louis a rodisko mojich rodičov Bratislava. Veľmi sympatické mesto."

Kliknite - obrázok zväčšíte.