Do 18. marca sa to dá overiť v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici. Stavila práve na také umenie, ktoré hovorí viac, ako sme boli donedávna zvyknutí.
Pamätníci vedia, že do roku 1989 bolo angažovaného umenia možno až priveľa. Kritika imperializmu a komunálnych nešvárov patrila do povinnej výbavy najmä tých snaživejších umelcov. Angažované umenie na objednávku štátu bolo jedným z paradoxov, ktoré minulý režim prinútil fungovať.
Niet divu, že v porevolučnej eufórii sa za vrcholný akt akejkoľvek rezistencie v umení považovalo obrátenie sa do seba, s demonštratívnym nezáujmom o sociálne či politické témy. No ani nie tak dávno sa na Slovenskej scéne objavilo niekoľko umelcov, ktorých postoj je čitateľný, vyhranený a nie každému príjemný.
Bez starých tráum
Zrazu je tu nová generácia, ktorej traumy otcov, už asi nič nehovoria. Ak predsa len áno, pracujú s nimi skôr v kontexte dneška. A ten je v ich očiach predovšetkým o pomalom rozklade princípov otvorenej spoločnosti, strate občianskych práv v mene akýchsi vyšších princípov alebo v nekultúrnej agresii proti „iným“.
Jedinou citlivou otázkou takto aktívneho umenia je, či v sterilnej atmosfére galérií má protestovanie vlastne nejaký význam. Výtvarné umenie, či chceme, alebo nie, je v každej svojej forme a čine v podstate estetickým aktom. Takže problematiku aktuálnych spoločenských problémov vždy zabalí do slušivého umeleckého celofánu. Aj preto začína byť jasné, že ak má mať kritický umelecký postoj ohlas, mal by mať podobu priameho apelu, najlepšie na verejnom a viditeľnom mieste.
Na Slovensku si drží prvenstvo Billboart gallery, ktorá už niekoľko rokov zneisťuje bratislavských chodcov svojskými akciami. Zvolila osvedčenú stratégiu antireklamy, pri ktorej sa jednoduchými posunmi dajú odhaliť mechanizmy politickej či komerčnej manipulácie. A takto sa medzi ľudí dostali „výstavy“ ako Všetko, čo ste chceli vedieť o kultúre (ale báli ste sa opýtať), Hrdinovia a bratia alebo Donaumonarchie.
Umelecký aktivizmus
Ktovie, ako reaguje bežný občan na tieto netradičné pokusy vyrušiť ho z konformnej letargie, ale zatiaľ sa najvýraznejšie zviditeľnila asi Matica slovenská, ktorú podráždilo dielo Michala Moravčíka. Ten na plochu billboardu preniesol mapu Uhorska, ktorá bola pôvodne propagačnou samolepkou. Táto reakcia je dôkazom toho, že rezonujú najmä tie diela, ktoré počítajú s nedorozumením.
A to je trochu málo, najmä ak od umenia očakávame niečo viac ako len „srandu“. Napríklad, že ponúkne politický, alebo životný postoj v mene presvedčenia, za ktorým si ten, či onen umelec stojí. Volá sa to umelecký aktivizmus a ten sa na Slovensku nachádza zatiaľ poskromne.
Možno práve preto, aby sa kurátorka bystrickej angažovanej výstavy Zuzana Spišiaková práve takýmto prvoplánovým zjednodušeniam vyhla, zvolila trocha sofistikovanejší model. Možno zbytočne komplikovaným názvom ne(Moc)/(sub)Dominacia chcela povedať, že „jej“ výstava bude o moci a mocenských vzťahoch. Takto postavená téma vyzvaných umelcov určite neobmedzila a na druhej strane im naznačila smer uvažovania.
Príliš veľa hráčov
Lebo dnes sa pôvodne jednoduchý mocenský vzťah, v ktorom sa niekto snaží ovládnuť alebo riadiť druhých, podstatne komplikuje a zahmlieva. Je tu zrazu príliš veľa hráčov motivovaných túžbou ovládať, riadiť a mať. Politické garnitúry, mediálny svet, trh.... A bystrická výstava je pravdepodobne jednou z prvých slovenských lastovičiek, ktorá sa pokúsila zistiť, čo si o tom umelci postkomunistických regiónov vôbec myslia.
Prejsť výstavou nie je jednoduché, pretože každý z devätnástich vystavujúcich neponúka dielo jedného plánu, ale viacvrstvový koncept, ktorý treba trocha dlhšie čítať. Tentoraz to vyšlo Patrikovi Ševčíkovi s dielom What next? Biele miesto, ktoré zostalo po kedysi všadeprítomnej päťcípej hviezde, s odkazom kto ďalší, asi netreba vysvetľovať. Zrozumiteľné, úderné a dokonca s príbehom!
Na opačnej strane sa ocitol Viktor Frešo. Čo sa stalo s takým viditeľným vlajkonosičom slovenského akčného umenia? Táto výstava mala byť jeho hrou, ktorej sa z neznámych dôvodov dobrovoľne vzdal. Alebo vystavením nevydarených malieb chcel nastaviť zrkadlo meštiackemu vkusu? To sa mi však nechce veriť.
Autor: Beata Jablonská Autorka je kunsthistorička
