Po dvoch rokoch sa objavil nový slovenský film. Nie je nefér, že sa mu vyčíta aj to, čo nesúvisí s vaším filmom, ale so stavom súčasnej slovenskej kinematografie? Napríklad, že sa nevenuje komunistickej minulosti?
„Je nefér, že ľudia očakávajú od jedného filmu, že bude film spasiteľ, ktorý zachráni slovenskú kinematografiu a bude sa páčiť všetkým. To je absurdná požiadavka. Tu bude dobre, keď bude filmov minimálne desať ročne. Vtedy si každý nájde svoj. Je dobré, že tento rok bude aj Let bocianov Martina Repku, Muzika Juraja Nvotu, Báthoryčka Juraja Jakubiska a už má divák štyri filmy. Výčitka, že zostala nedotknutá postkomunistická téma, je pre mňa smiešna. V prvom rade je tu nereflektovaná povojnová história. Všetky filmy, ktoré vznikli o druhej svetovej vojne, boli poznačené komunistickou ideológiou. Možno môj tretí film bude reagovať na komunistickú či postkomunistickú dobu. Sú tu staršie ročníky, ktoré sa k tejto téme nevyjadrili. Lebo tam je nutné, aby cítili vnútornú potrebu.“
Tento film robila generácia tridsiatnikov. Ako vznikla vnútorná potreba venovať sa druhej svetovej vojne?
„Chceli sme robiť film o vojne, lebo je to v súčasnosti veľmi živé. Nemali sme však prostriedky na to, aby sme nakrúcali v Iraku či simulovali Afganistan. No tiež - zredukovalo by sa to na konkrétny problém v danom čase. Hľadali sme modelový príbeh. Na to nám perfektne poslúžila Laholova novela. Preto je ten film štylizovanejší, nie je to dokument o tom, aké to bolo v druhej svetovej vojne. Leopold Lahola bol Žid, ktorému počas arizácie zakázali študovať, rodinu mu zobrali do tábora v Novákoch a on tam za nimi dobrovoľne išiel, potom ho rodina vykúpila a pomocou gardistu utiekol preč, jeho rodina zomrela v koncentračnom tábore a on potom bojoval v povstaní. Keď bezprostredne po vojne dokázal napísať takýto príbeh, hovorí to o jeho duchu. Keď dokázal vidieť, že kolektívna vina sa nedá uplatňovať a že treba byť k nej veľmi obozretný, aby sa ňou všetko nespláchlo pod jednu strechu. Aj mne sa stalo, že som stretol v Košiciach na ulici Araba a automaticky som mal iný pocit.“
Z čoho ste mali ten iný pocit? Kto vám ho vytvára?
„Asi spoločnosť a všetko, čo sa deje okolo. Strach, ktorý vzniká kdesi v éteri, je neracionálny. Človek má zrazu problém vycestovať do Izraela alebo sa bojí letieť. Tie strachy podvedome determinujú správanie. Lahola zanechal signál, že je tu snaha o dialóg. Keď sa nezačneme rozprávať, neposunie sa to nikam. Hrdo ponesieme vlajku toho, že sme kritizovaní, že je vo filme priveľa dialógov. Ľudí to otravuje, lebo je to rozhovor. Všetko je dnes v skratke, povrchne.“
Nezomrel už rozhovor?
„Rozhovor zomrie, až keď zomrie posledný človek, lebo kým bude žiť jeden jediný človek, bude viesť rozhovor aspoň so sebou. Je to základný ľudský prejav, len sa dostal do iných foriem. Veľa vecí, ktoré sa dejú vo svete, závisí od rozhovoru.“
Rozhovor s nepriateľom relativizuje pojem nepriateľ. To nie je dnes módne, naopak tlak uplatňovať kolektívnu vinu je radikálny.
„Je to zdanlivo jednoduchšie, ale oveľa nebezpečnejšie. Tlak je veľký. Buď mu človek podľahne skôr, alebo neskôr, alebo nikdy. A to, čo mu život prinesie do cesty, aké prekážky, rozhodnutia, to určuje kvality našich životov. Vedeli sme, že nedostaneme štátne peniaze, že ideme robiť vlastný film a museli sme si rozmyslieť, do čoho investujeme čas. Buď chceme zarobiť, alebo sa chceme čo najvnútornejšie vyjadriť. Vypočítať si, že zarobím peniaze, je obzvlášť v umení veľká alchýmia.“
To vie váš producent, nie?
„Ten človek vidí ďalej. Marek Veselický má víziu a nerozmýšľa ako slovenskí podnikatelia, ktorí chcú zarobiť za rok a dovolenkovať na Havaji. Rozhodli sme sa, že ideme robiť film, ktorý nás stojí rok a pol života, a chceli sme, aby nám to stálo zato. Tento film nemá divácky kalkul. Je čistý a úprimný. Závisí od uhla vnímania človeka. Buď nájde dve hodiny meditácie, dve hodiny filozofovania, alebo dve hodiny nudy. Všetky uhly pohľadu sú si rovnocenné.“
Podľa vás má film osloviť vašu mamu aj profesora filozofie Marcelliho. Nie je to stále len jedna generácia?
„Nemyslel som to generačne. Namiesto mamy môžem uviesť môjho brata. Je to o tom, že je tam dvojitý kód. Môj brat sa do hĺbky nezaujíma o filozofiu a neočakávam, že bude vnímať všetky odkazy. Máme však ambíciu byť čitateľní.“
Čo na film povedala mama?
„Mamy sú nekritické diváčky. Plačú a sú dojaté.“
Tak brat.
„Páčilo sa mu to veľmi, ale tiež povedal, že je to dlhé.“
Priznávate?
„Nemám problém. Otázka skrátenia v rámci európskej distribúcie je otvorená. Vybrala si nás talianska distribučná spoločnosť Intramovies, ktorá zastupuje Felliniho, Viscontiho, Antonioniho, Sergia Leoneho. Idú za nás lobovať do Cannes. Je to veľký a príjemný šok. Tvrdia, že pre festivaly by sme do filmu zasahovať nemali, ale pre distribúciu to asi skrátime o desať minút. Som otvorený konštruktívnym pripomienkam.“
Bolo nadviazanie spolupráce s Intramovies najväčším úspechom na Berlinale?
„Na Berlinale bolo úspechom premietanie. Mali sme skoro plnú sálu, pritom sa tam denne premieta okolo 100 filmov. Prišli sme tam s holým zadkom. Keď som si listoval časopisom Variety, hovoril som si, že bude musieť pretiecť veľa času, kým v ňom bude malilinká zmienka o hocijakom slovenskom filme. A oni o nás napísali.“
Ako reagovalo nemecké publikum na film, kde sa rozpráva nemecký vojak so slovenským partizánom?
„Veľmi dobre.“
Nebolo to pre nich prisilné?
„Bolo. Odkedy Günther Grass vydal novú knihu, prechádza po prvýkrát spoločnosťou silná reflexia. Ak sa povie, že na Slovensku je diskusia, je to o ničom. V Nemecku sa mladí pýtajú, prečo sa na nich kladie vina. Veď s tým už nič nemajú. Otvára to citlivé rany a miesta. V tomto kontexte je text Leopolda Laholu, ktorý tiež žil v Nemecku, zaujímavý príspevok do ich vnútrospoločenskej diskusie.“
Nemecký film Život tých druhých zobrazuje agenta Stasi nasadeného na divadelného dramatika v bývalej Nemeckej demokratickej republike, ale jeho myšlienka je podobná vášmu filmu. Príkazy sú jedna vec, svedomie každého človeka druhá. No nemecká spoločnosť má k takémuto zobrazovaniu aj výhrady - nechcú, aby to viedlo k ospravedlňovaniu.
„V našom filme nie je snaha ospravedlňovať. Všetko dopadne, ako má. Na záver filmu tam stoja traja ľudia, každého chápeme - no ako to rozsúdiť? Jediná cesta, ako vyhrať vojnu, je, že jeden musí zomrieť skôr.“
Tých posledných 20 minút z filmu je aj najsilnejších.
„Som rád, že to hovoríte, lebo k tým posledným 20 minútam celý film aj smeruje. Ja ich volám Sergio Leone, kovbojka.“
Divák vášho filmu musí myslieť na Martina Hollého. Veľa ste naňho mysleli, keď ste film nakrúcali?
„To som šťastný! Jasné, že áno, veľa. Aj na Stanislava Barabáša. Tam je pre mňa tradícia slovenského filmu, ktorá je prerušená, ale nie je jediná. Ďalšiu má Dušan Hanák, Elo Havetta. My sa cítime cez pátos bližšie k tej prvej línii. Preto musel byť rozprávačom pán Kvietik. Sám povedal, že to tam cíti, že nám chce pomôcť a akoby odovzdať štafetu. Som šťastný, že tam bol, že sa to tam cez neho vracia.“
Ani on nedostal honorár?
„Nie, nechcel nič.“
Nie je zvláštne, keď v čase, keď diskurz v našej krajine vedie ekonomika a životná úroveň sa hodnotí stavom bankového účtu, si nemôžete dovoliť zaplatiť hercov a štáb?
„Je, ale vidím to takto: dá sa sedieť za stolom a kuvikať, že nikto nič nerobí, alebo sa dá niečo spraviť za akúkoľvek cenu a za akýchkoľvek podmienok. Tá druhá možnosť je omnoho ťažšia. My sme sa rozhodli, že chceme niečo spraviť. Ani Tarantinovi nikto nedal na začiatku peniaze.“
Vy nie ste začiatočník.
„Začínam. Film je finančne náročnejšia záležitosť ako divadelná inscenácia. Keď má štát dať 50 miliónov na film, prečo by to dal práve nám?“
Váš film stál 12 miliónov.
„Žiadali sme 5 miliónov, keď sme mali nakrútené dve tretiny filmu. Na prezentácii slovenských filmov na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava bolo dosť snímok, ktoré dostali od štátu desiatky miliónov, a neukázali tam ani 30 sekúnd. Pre mňa tu je frajer Martin Šulík, vlk samotár, ktorý robí pravidelne filmy. Ďalší frajeri sú mladí slovenskí animátori a dokumentaristi. Pri nich sa už dá hovoriť o silnej generácii. Chceli sme tým filmom ukázať, že to myslíme úprimne a vážne. Nehovorím len o sebe, to je aj situácia Martina Repku, Laury Sivákovej. Pre mňa je podstatné, že sme ten film urobili. Chcem dávať spoločnosti pozitívny signál, a nie konfrontačný. “
Zo štátnych inštitúcií vám prispelo len ministerstvo obrany. Prečo?
„Prispeli nám autentickými archívnymi zábermi z vojen. V rámci propagácie ich misií chceli, aby sme im urobili dokument. Za ten nám zaplatili 700–tisíc Sk. Tie peniaze sme dali do filmu. Dôležité je, že film Rozhovor s nepriateľom nie je z peňazí daňových poplatníkov.“
Je to naozaj dôležité vzhľadom na to, čo všetko je z peňazí daňových poplatníkov?
„Je fér povedať, keď daňoví poplatníci niečo zaplatili a takisto je fér povedať, keď ich to nič nestálo. U nás sa film tvári ako súkromný biznis, ale pritom nie je. Zatiaľ. Pretože väčšinu filmov na Slovensku financuje ministertsvo kultúry alebo aspoň základ tvoria štátne peniaze. Náš film je jeden z prvých, ak nie vôbec prvý, ktorý je zo súkromných peňazí.“
Vo filme zaznie myšlienka, že nepriateľ zostáva nesmrteľný, že žije ďalej, hoci aj v nepriateľovi, ktorý ho zabil. Vy nie ste generácia, ktorá by zažila extrémne situácie ako postavy vo filme. Žije vo vás niekto ďalej?
„Ťažká otázka. Nežijú vo mne nepriatelia, ale napríklad stará mama alebo profesor Scherhaufer sa mi veľakrát vynorí. Je úplne živý, buď sa usmieva, alebo ma zotrie. Bol by som nerád, aby vo mne žil nepriateľ. To by znamenalo obrovské výčitky svedomia. To sme chceli povedať aj filmom, aby človek žil čisto, a aby svoje činy nikdy neľutoval. No každý z nás v živote zlyháva a dôležité je povedať si vnútri pravdu.“
