Rada cituje literárneho obľúbenca Dona Quijota: Žiť v snoch, nesplniteľných snoch a niesť neznesiteľný žiaľ, ísť tam, kde isto skonáš a niesť najväčšiu zo svojich hviezd... Jej celoživotným krédom je totiž boj s veternými mlynmi dovtedy, kým človeku sily stačia, s neutíchajúcou nádejou, že sa dajú zdolať. Herečka, ktorá v nitrianskom Divadle Andreja Bagara žije a hrá 46 rokov. Pod Zoborom vychovala syna Petra - dnes úspešného režiséra - a ona stále zostáva dušou súboru. V roku 1999 ju za úlohu Lady Macbeth ocenili divadelnými Doskami. Z rúk prezidenta si prevzala vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy. Adela Gáborová.

Aké je to stráviť toľký čas v divadle s jedným súborom?

To nebol jeden súbor! Veď naším divadlom sa prehnalo toľko ľudí, až mám pocit, akoby som bola v niekoľkých súboroch. Iba direktorov tu bolo zo sedem, šéfov, režisérov, výtvarníkov a spolupracovníkov veľké množstvo. Záleží mi však na tom, aby divadlo malo svoju úroveň a aby doň prichádzali dobrí mladí herci, ktorých by si obľúbilo publikum. V Nitre je základná požiadavka: vykonávať svoju robotu poctivo a s pokorou. Nemodelovať zo seba veľké hviezdy.

Kto boli vaši kolegovia na začiatku?

Kedysi som hrávala s Majdou Pavelekovou, Vierou Strniskovou, Eliškou Müllerovou, Vladom Müllerom aj s Dušanom Blaškovičom. A títo "chlapci a dievčatá" boli super partia. Naše divadlo bolo v šesťdesiatych rokoch ťažko zájazdové, kočovné. Vtedy mi prízvukovali, aby som si zapamätala, že stále platí: svetská sláva - poľná tráva. Nefunguje to tak, že ak si raz herec, už ťa budú iba oslavovať a ofukovať. Len čo si na to človek zvykne a zabudne, že musí stále od začiatku pracovať a tvoriť každú úlohu, začína sa jeho koniec. Táto zásada v našom divadle chvalabohu platí stále.

Preto vás nikdy neťahalo do Činohry SND?

Naša prvá scéna bola v tom čase naozaj úžasná veľkými menami a plná hereckých hviezd. Keď som mala sedemnásť, išla som na vysokú školu a zoznamovala som sa s nimi. Nekonečne som ich obdivovala. Blažilo ma, že poznám takých umelcov, ako sú Pántik, Dibarbora, Chudík, Filčík, Jarjabek, Záborský a všetci ostatní páni. Pociťovala som k nim až takú úctu, že som sa ani nesnažila medzi nich dostať.

Nikdy sa vám nenaskytla príležitosť?

Miloš Pietor mi raz ponúkol úlohu v inscenácii Pohľad z mosta, pretože tú hru sme mali naštudovanú aj v Nitre. Lenže, žiaľ, Miloško od nás definitívne odišiel a už som sa tam nedostala. Dostala som však ponuku do Poetického súboru, ale pretože bola adresovaná prvým aprílom, nezobrala som ju vážne. Hoci to tak nebolo, považovala som to za dobrý fór.

Neoľutovali ste?

V Nitre vždy bolo čo robiť, aj keď nie za takých lukratívnych podmienok ako v Bratislave. Neprekážalo mi to, pretože sme sa aj napriek väčšej hmotnej núdzi dostali do povedomia verejnosti vďaka televízii, filmu a rozhlasu.

A vy špeciálne. Najskôr obľúbená, potom vážená, napokon oceňovaná.

Práve som si minule spomenula na Poděbradské dni poézie. Ide o súťaž mladých ľudí v recitovaní prózy a poézie. Patrím medzi organizátorov tohto podujatia a pretože sa tomu roky venujem, dostala som aj ja nádhernú krištáľovú ružu.

Ako na vás reaguje mladá generácia?

Stále som dieťa, herec musí byť dieťaťom. Myslím si, že každá nová generácia prináša nové impulzy, zaujímavosti. Samozrejme, že mladá generácia - nebola som iná - vždy staršiu trochu podceňuje a jej skúsenosti nechce brať vážne. Povedala som si, že to skúsim inak. So snahou pochopiť ich a sprostredkovať im, čo všetko ich v živote čaká a čo majú pred sebou. Sú takí, ktorí to dokážu intuitívne pochopiť. Možno nie okamžite, ale s odstupom času.

Generačná kontinuita by asi mala byť.

V tomto je súčasnosť krutá. Akoby na dôležité veci nezostával čas. Iba na banality, nepochopiteľné hlúposti, nepodstatné klebety. Naozaj je také dôležité vedieť, kto s kým, kedy a o čom? Čo sa v ľuďoch skrýva, ich vnútro, hĺbka človeka, to všetko sa nám vytráca spod rúk.

Má herečka s vašimi skúsenosťami dostatok úloh?

So ženami na javisku je to zvláštne už z pohľadu histórie. U Shakespeara bolo normálne, že aj ženské úlohy hrávali muži. Celkom by som chcela vidieť predstavenie, kde by Júlia bola chalanom. Autori nikdy nepísali mnoho ženských postáv. Podarilo sa mi hrať v dvoch Shakespearoch mužskú postavu, ktorá mala vyslovene ženský charakter. Napríklad, postava Oféliinho otca Polónia v Hamletovi. Keď to u nás tvoril maďarský režisér Alfondi, povedal si, že Polónius je aj v rámci všetkých intríg takýto, so ženským charakterom.

V zrelom veku ste však začali hrávať monodrámy.

Práve vďaka nedostatku ženských úloh som objavila monodrámy, ktoré mi dali možnosť objaviť nekonečne veľa o podstate herectva. V nitrianskom divadle bol vždy jeden senzačný zvyk: ak ľudia mali pocit, že sa opakujú, hľadali možnosti očistiť seba samých, osprchovať sa od zlozvyku stereotypov a spraviť niečo iné. Odkedy som sem prišla, fungovala tu skupina ľudí, ktorí robili aj niečo navyše.

Napríklad?

Milka Došeková organizovala Petrolejové lampy, kde sme recitovali prózu i poéziu. Potom sa začala éra Bednárika, Kaprálika a Bartoňa. Tento ročník prišiel naraz a spolu sme si povedali, že budeme robiť Poddivadlo. Zrekonštruovali sme si pivnicu, kde sme začali hrávať veci, ktoré boli iné ako na javisku. Formou, témou, nábojom. Museli sme však po čase odísť z bezpečnostných dôvodov. Rekonštruovali vtedy seminár s nádhernou kaplnkou, v ktorej sme si spravili Divadlo pod Hradom. Tam sme hrali rôzne dramatizácie poviedok. Práve v tom čase som začala premýšľať, čo budem robiť ďalej. A Jožko Bednárik sa opýtal: Vieš, čo je monodráma?

Vedeli ste to?

V živote som o tom nepočula. Tak sme sa o tom zhovárali a vybrali sme tri poviedky z Ivana Bunina. Skomponovali sme prvú monodramatickú záležitosť s názvom Trikrát Bunin. Bolo to v roku 1978 a mne sa začala najlepšia herecká škola života. Sama na javisku s divákom takmer na nose a udržať si celú atmosféru a napätie. Bolo to veľmi inšpiratívne.

A neskôr?

Pátrala som po rôznych možnostiach. Aby sme naučili ľudí chodievať do divadla, organizovali sme diskotéky, v rámci ktorých sme si pripravili nejakú polhodinovú dramatickú vložku. Diskotéka zrazu dostala aj iný charakter, ako iba vybláznenie sa. Na niektoré diskotéky bol za vstupenku považovaný lístok na divadelné predstavenie. Tak sme si začali vychovávať diváka.

Podarilo sa vám ho vychovať?

Samozrejme, však v Nitre nikdy nie je núdza o obecenstvo. Využili sme fakt, že u nás sú vysoké školy, ale začali sme hrávať aj rozprávky, aby sme deti privykli chodievať do divadla. Bola to drina, ale stála zato.

O vás je však známe, že ste viedli seminaristov, ochotníkov aj hluchonemých. Ako ste sa dostali napríklad na teologický seminár?

Oslovili ma, aby som išla študentov teológie učiť rétoriku. Veľmi som sa potešila, pretože podľa mňa by sa rétorikou mali viac zaoberať aj na pedagogických fakultách. Aby učitelia, ale aj všetci ostatní, ktorí vystupujú na verejnosti, vedeli normálne rozprávať. Dala som sa na to, dokonca sme spolu nacvičovali aj divadlo a dodnes som s mnohými z nich kamarátka.

Máte skúsenosti so študentmi VŠMU. Boli seminaristi veľmi iní?

Nemali byť prečo. Oni sa iba venovali inej oblasti. V rámci komunikácie, vnímania sveta, okolia boli takmer rovnakí. Usilovala som sa ich viac priviesť k tomu, aby reagovali na okolitý život a vnímali svetský svet. Oni ma zasa naučili pracovať s internetom.

Čím vás priťahujú charitatívne projekty?

V Nitre funguje spolok nepočujúcich Efeta. Robí záslužnú prácu, pretože nepočujúce deti odmalička vychováva, aby sa stali plnohodnotnými členmi spoločnosti. Vedie ho pani Šmehilová, ktorá učí Komenského metódou škola hrou. Oslovila ma, či by som nespolupracovala. Opäť to bola iná šálka kávy a ja som zažila neuveriteľné veci. Napríklad, myslela som si, že hluchonemí dokážu čítať. Joj, ako je im dobre. Sadnú si a v tichosti môžu čítať. Nikto ich hlúpymi rečami nerozčuľuje.

Bol to omyl?

Nerozumejú ničomu abstraktnému. Pochopia iba to, čo je hmatateľné. Síce prečítajú, ale nerozumejú textu. Komunikácia medzi nimi je založená aj na telepatii. Nemôžu sa zhovárať v tme. No cítia hudbu, vlnenie, hlbšie tóny. Keď som s nimi urobila prvé predstavenie, boli v hľadisku len nepočujúci a ja som nadobudla dojem, že ja som postihnutá, nie oni. Nebola som v ich dimenzii, hoci som fungovala ako režisérka.

Čo s nimi chystáte teraz?

Väčšinou si vyberajú biblické témy. Napríklad, momentálne je to Sedem hlavných hriechov. Naše predstavenia sú však aj pre počujúcich a mňa vždy teší, keď zaznejú slová uznania, hoci aj od hostí, ktorí sa prídu pozrieť až z Brna. Mám veľa priateľov a známych v Čechách i na Morave. Napokon, režisérovi Morávkovi som vďačná za to, že som mohla vo vyššom veku hrať Lady Macbeth.

Váš syn Peter je tiež režisérom, pod jeho vedením ste si zahrali v Orkényho Mačacej hre. Ako sa vám spolupracovalo?

Sme dobrí kamaráti, ktorí sa vedia spolu pozhovárať aj povadiť. On má veľký zmysel pre humor a more trpezlivosti. Je pre mňa režisér, s ktorým sa dá diskutovať. Odmalička žil v atmosfére divadla. Poznal všetky jeho peripetie. Preto sa nám dobre spolupracovalo.

Mali ste niekedy pocit, že sa chcete na divadlo definitívne vykašľať?

A koľkokrát! Viera Strnisková mi však povedala: Ak chceš od toho definitívne odísť, urob to ihneď. Lebo o dve sekundy už nepôjdeš nikam. Mala svätú pravdu. Ak je zle, človek sa musí utiahnuť do kúta ako myš a sám sa vyzúriť. Na druhej strane mu všetky prekonané problémy dodajú silu postaviť sa a opäť existovať.

Spolupracovali ste s mnohými režisérmi. Kto z nich mal na vás osobitný vplyv?

Pavol Haspra bol na príčine, že som prišla do Nitry. Igor Cieľ mal zasa na rozdiel od neho zmysel pre odľahčené divadlo. František Dibarbora nám kedysi na vysokej škole doniesol úryvky Tennessee Wiliamsa. Bola som ním očarená a neskôr mi Karol Spišák umožnil hrať prvú hlavnú úlohu v jeho inscenácii Leto a dym. Mojím partnerom bol Vlado Müller.

A režisér Pitínský?

Zrazu prišiel a dokázal urobiť aj na prvý pohľad z nezaujímavého textu zvláštnosť. Mal úctu k tvorbe herca, stvorili sme s ním objavne zinscenovanú Maryšu. Nuž a Morávek. Podarilo sa mi vďaka nemu napríklad hrať Shakespeara dokonca v anglickom mestečku Bath, neďaleko Bristolu počas Shakespearovských dní. Bolo to splnenie môjho najväčšieho sna. Hrať Shakespeara pred Angličanmi po slovensky! Kritika napísala: Neuveriteľne interesantná scéna umývania krvavých rúk Lady Macbeth. Na chvíľu som sa dotkla hviezd.

Árpád Göncz sa na vás prišiel pozrieť, keď ste hrali Dnešnú Medeu.

Ako disidentský autor napísal túto monodrámu. A preto svoju prvú prezidentskú cestu v Československu začal návštevou nitrianskeho divadla, aby sa pozrel, ako ju hrám. Neskôr maďarský emigrant v Taliansku Georgo Pressburger vymyslel divadelné stretnutie Pentagonály. (Teraz sa to volá Stredoeurópska iniciatíva.) Išlo o herečky z piatich krajín - Juhoslávie, Rakúska, Maďarska, Československa a Talianska - ktoré hrali naraz Dnešnú Medeu na jedinom talianskom námestí v piatich jazykoch, v rovnakých okolnostiach a v tom istom čase. Aj toto bol môj strhujúci zážitok.

Aká je vaša súčasnosť?

Mám trochu zdravotné problémy s krížmi a s bedrovým kĺbom. Energia mi však nechýba, preto verím, že sa z toho dostanem a prídu ďalšie herecké príležitosti. Psychika je absolútne v poriadku. Len telo, keby tak nezrádzalo. Lekári však hovoria: adekvátne veku. Čakajú ma povinnosti s ochotníkmi v Bošanoch, ktorí sú zaujímaví a šikovní. Pri práci s nimi som pochopila, ako veľmi človek môže vložiť svoje naplnenie do diela. Umenie potrebuje cit, hĺbku a ďalší rozmer, ktorý všetkému dáva zmysel.