BRATISLAVA. Holandskú blondínku vyhnal zo súťažných bazénov vek. V auguste oslávi 34. narodeniny a ako sama tvrdí, to je už na plavkyňu príliš veľa.
„V tridsiatich troch rokoch som babičkou v bazéne, a to mi nevonia. Ani telo sa už nedokáže tak rýchlo regenerovať ako kedysi. Bude mi chýbať to vzrušenie na stupni víťazov, keď na vašu počesť hrajú holandskú hymnu, ale nikde nie je napísané, že by som bola schopná ešte niečo vyhrať. Radšej skončím, ako ísť si na olympiádu po siedme miesto. O to nemám záujem, mňa vždy zaujímali len prvé miesta,“ vymenúvala De Bruijnová dôvody nečakaného kroku.
Pôvodne spomínala aj účasť v Pekingu 2008, no čoraz náročnejšia regenerácia ju donútila zmeniť názor. „Už som dosiahla všetko. Bolo to najťažšie rozhodnutie môjho života, ale stojím si za ním,“ dodala.
Od baletu a koní do vody
Súperky ju neznášali, lebo ak bola vo vrcholnej forme, rozdávali si to len o striebro. Dlho to však na úspešnú plaveckú kariéru nevyzeralo.
Inge mala v detstve panický strach z vody. Viac ju lákal balet, gymnastika a jazda na koni. Keď z neho raz zletela a doudierala sa, nikdy viac sa už do sedla nevyhupla.
Strach z vody prekonala. Dala sa spolu so sestrou dvojičkou Jakline na vodné pólo. Obe zároveň chodili v Barendrechte do plaveckého klubu a keď Inge v trinástich na pretekoch Jakline v priamom súboji zdolala, začala brať plávanie vážne. Zatiaľ čo Jakline zostala pri vodnom póle dodnes. Rovnako ako ďalšia sestra Yvette či brat Matthijn.
Prvú medailu zavesili De Bruijnovej na krk v osemnástich na MS v austrálskom Perthe. Ako členke bronzovej krauliarskej štafety na 4 x 100 m. O rok v Barcelone už bola na sto kraul v olympijskom finále, no skončila posledná a pomaly začala plávanie zanedbávať.
Najväčšia chyba života
Viac ju lákali diskotéky a priatelia, drieť v tréningu bola čoraz menej ochotná. Napriek tomu sa na atlantskú olympiádu v roku 1996 chystala. Tréner Jacco Verhaeren jej dva mesiace pred odchodom do Ameriky vmietol do očí, aby s takým prístupom už na plávareň radšej nechodila.
Urazená De Bruijnová, hoci mala zaplávaný kvalifikačný limit, sa zavrela doma a vyhlasovala, že s plávaním končí.
Atlantské finále disciplín, v ktorých mala štartovať, preplakala v obývačke pred televízorom. Neskôr priznala, že neštartovať v Atlante bola najväčšia chyba jej života.
Na niečo to však bolo dobré. Holanďanka sa zaťala, vymenila trénera a pod dohľadom Paula Bergena začala v americkom Oregone druhú plaveckú kapitolu. V posilňovni bola od rána do večera. Šplhala po lane a nadvíhala toľko kilogramov, až ju súperky pri pohľade na mohutné svaly začali potichučky obviňovať z dopingu. Ten sa nikdy nepotvrdil.
Výsledky na seba nenechali dlho čakať. Na ďalšej olympiáde v Sydney získala tri zlaté (50, 100 m voľný spôsob i 100 m motýlik) a na oboch krauliarskych tratiach zaplávala svetové rekordy. Ten na päťdesiatke dodnes nikto neprekonal.
Štvrté zlato najcennejšie
O rok neskôr v japonskej Fukuoke sa stala trojnásobnou majsterkou sveta.
Aténske olympijské hry v roku 2004 však boli najprv nočnou morou. Na sto metrov motýlik jej zlato ukradla Austrálčanka Petria Thomasová, na krauliarskej stovke zasa jej krajanka Jodie Henryová.
Do tretice, v šprinte na 50 m voľný spôsob, to však už De Bruijnovej vyšlo. „Je to možno najcennejší titul, lebo ma stál najviac síl,“ priznala najstaršia olympijská plavecká šampiónka histórie. Štvrtý olympijský titul vyhrala deň pred 31. narodeninami.
Oslava na aténskej pláži mala búrlivý priebeh. Inokedy odmeraná holandská princezná žiarila. „Veľmi som po tom zlate túžila,“ vyznala sa Inge, prvá žena, ktorá na 50 m voľný spôsob dokázala obhájiť olympijské zlato.
Inge De Bruijnová
Narodená: 24. augusta 1973 v Barendrechte
Výška:174 cm
Hmotnosť: 55 kg
Bydlisko: Eindhoven
Úspechy: štvornásobná olympijská víťazka (Sydney 2000: 50 m v. sp., 100 m v. sp., 100 m mot.), Atény 2004 – 50 m v. sp.), štvornásobná majsterka sveta, úradujúca svetová rekordérka na 50 m v.sp. (24,13)
