ch filmoch a mnohých televíznych inscenáciách. Do SND prišla ako hlavná strihačka v roku 1949 a neskôr tu desaťročia viedla kostýmovú výrobu. Poslednú premiéru – balet Luskáčik, do ktorého aj navrhovala nové kostýmy, robila ako osemdesiatročná. Stála pri zrode divadelných dielní, pamätá sa, ako po vojne, keď boli „krajčovne“ ešte v historickej budove, strašili krajčírky potkany veľké ako zajace. A ako sa raz na generálke zrútil do hľadiska – našťastie prázdneho – obrovský mosadzný luster a tona kovu zdemolovala niekoľko radov sedadiel. Pracovala so všetkými významnými slovenskými aj českými kostýmovými výtvarníkmi, v Kráľovskom divadle v Štokholme zažila Bergmana a už na dôchodku pracovala ako hosť na kostýmoch v Amsterdame, v Poľsku, Juhoslávii a prednášala na vysokej škole v Budapešti. V SND dodnes sleduje každú premiéru a pozná všetky klebety. Jej pôvabný maďarský prízvuk vie vraj Michal Dočolomanský napodobniť lepšie než ona. U žiadneho lekára nenájdete jej zdravotnú kartu, zato keď je v rodnom Komárne, bez problémov si zapláva kilometer na obľúbenom kúpalisku. Keď sme ju poprosili o rozhovor, trvalo mesiac, kým si našla voľný termín. A to tento mesiac oslávi 81. narodeniny.Z ľudí, ktorí sa na Slovensku venovali divadelnému kostýmu, je od vás starší – aj to len o dva mesiace – iba scénograf Ladislav Vychodil. V tejto profesii ste začali pracovať ešte skôr, než vznikla Vysoká škola múzických umení. Kde sa u malej Komárňanky zrodil záujem o divadlo?

Asi rodinné gény. Mamin bratranec bol návrhárom topánok v Londýne, matka mala v Komárne módny salón. Ako päťročná som už vedela šiť na stroji. Strašne rada som si kreslila papierové bábiky a navrhovala pre ne garderóbu. Nikdy som nekreslila deti, iba dámy, a na ne kožuchy a večerné róby. Na škole som mala výborného profesora, výtvarníka Karola Harmoša, nedávno mal výstavu v Pálffyho paláci, ku ktorému som osem rokov chodila extra na kreslenie. Po maďarskom gymnáziu som išla do Bratislavy na umelecko-priemyselnú školu, a keď som ju končila, so spolužiačkou sme ako nadané študentky dostali osemmesačné štipendium do Paríža, do salónu, ktorý je dnes slávny ako Dior. Lenže, písal sa rok 1939, Komárno sa prakticky zo dňa na deň stalo maďarským mestom a z nás sa stali Maďari. Keďže štipendium bolo československé, pre mňa bol s ním amen.

Život sa s vami nemaznal. Mamu poslali Nemci do plynu, otca zastrelili maďarskí fašisti, vy ste prežili sedem mesiacov v lágri a zachránili sa útekom z „pochodu mŕtvych“.

Moji rodičia sa rozviedli, keď som mala dva roky. Otca z Československa doslova vyhodili, vyviedli ho cez komárňanský most, mohol si odniesť iba tridsať kilogramov. Bol totiž veľký Maďar a nadával na Československú republiku. Žil potom v Budapešti, takže sme sa takmer nevídali. Prišiel, až keď Komárno pripadlo Maďarsku. Z prvej svetovej vojny mal mnohé vyznamenania. Pamätám sa na hruď plnú zlatých a strieborných medailí, Signum Laudis za vojenské zásluhy. A tiež Oldenburský kríž, vysoké vyznamenanie z prvej svetovej vojny, ktoré rešpektovali aj Nemci. Vďaka nemu ma otec mohol spočiatku chrániť pred deportáciou. Matku však nie. Bola som ju vyprevádzať k vlaku. Neskôr mi povedali, že išla rovno do plynovej komory. Po príchode do koncentračného tábora pomáhala známej, ktorá mala tri deti. Jedno vzala za ruku, fašisti si mysleli, že patria k sebe, a poslali ich do plynu. Dozvedela som sa to v lágri, kde som napokon skončila aj ja. Porozprávala mi to jedna pani, čo to videla na vlastné oči. Keď som sa po vojne dostala späť do Komárna, dozvedela som sa, že môj nevlastný otec spáchal samovraždu a môjho otca zastrelili „ňilaši“ – maďarskí fašisti. Vyhrážal sa im, že keď sa mu dcéra nevráti, vykynoží ich. Tak ho vo februári nechali spraviť na Dunaji dieru do ľadu, vyzliekli donaha a zastrelili. Toho, čo strieľal, po vojne zastrelili tiež. Bola som pri jeho poprave, ja som silná.

Oldenburský kríž teda nebol všemocný?

Otcovi sa darilo chrániť ma pred Nemcami, ale potom prišli ňilaši, a pre nich vojnové vyznamenania neznamenali nič. Jedného dňa ma zobrali, vraj na chvíľu, ale potom ma strčili do vagóna a odviezli do Ravensbrücku, kde bol láger pre politických väzňov. Bola v ňom snáď celá Varšava, veľa poľských žien, ktoré tam deportovali po varšavskom povstaní. Trošku som sa od nich naučila po poľsky, čo sa mi neskôr zišlo, keď som robila kostýmy pre operety v Gdansku. Za to, že som Ravensbrück prežila, vďačím najmä nemčine a kresleniu. Prišla som tam pred Vianocami a oni hľadali ľudí, čo vedia kresliť, aby sa postarali o výzdobu. Dostala som sa teda do kancelárie, kde bol život predsa len trošku ľahší. Aj keď som za sedem mesiacov schudla tridsať kíl. V kancelárii som mohla pomáhať aj ostatným, niekoľkým ľuďom som zachránila život. Aj jednej Švédke, vďaka ktorej som sa potom o dvadsať rokov neskôr zoznámila s Bergmanom.

Ako sa dal prežiť pochod mŕtvych?

Nemci vedeli, že je koniec vojny, a chceli sa dostať do francúzskej a anglickej zóny. Len preč od Rusov, strašne sa ich báli. Z Ravensbrücku nás teda všetkých väzňov hnali hore na sever, k moru. Bolo to namáhavé, veľmi veľa ľudí umrelo. Od vyčerpania, alebo keď niekto nevládal mašírovať, zastrelili ho od chrbta. Ja som bola mladá a silná, mala som kondíciu, lebo som predtým pretekársky plávala. Vravela som si, teraz, keď je koniec vojny, sa predsa nenechám zastreliť. Nemala som strach z ničoho, chcela som prežiť, to bol môj jediný cieľ. Raz večer nás nechali oddýchnuť si, posadiť sa, a vtedy sme asi so siedmimi ruskými dievčatami ušli do lesa. Pod stromami nás ráno našiel jeden plukovník a vraví „Gitler je kaput“.

Aký bol návrat do Komárna?

Doma som našla totálne vyrabovaný dom, nemala som ani vlastnú košeľu. Od ľudí som sa dozvedela, kto raboval, a tak som niečo dostala naspäť. Voľačo mi aj darovali, nejaký nábytok a šijací stroj. Začala som sa živiť, šila som ruským baryšniam. Keď sa pýtali, koľko treba na kabát, povedala som, trinásť metrov. Deväť som potom predala. Ruskám to bolo jedno, veď látka bola aj tak kradnutá. Časom som si otvorila salón. No a raz za mnou známi priviedli Martina Gregora, ktorý bol vtedy v SND šéfom, že hľadá človeka do divadelných dielní. Divadlo ma vždy lákalo, tak som išla. Hneď mi dali navrhovať kostýmy do hry Sokyňa. Lenže, vtedajšia vedúca proti mne štvala, a tak som to po dvoch rokoch nevydržala a dala výpoveď. Vrátila som sa do Komárna, kde sa práve otvorilo prvé maďarské divadlo. Bola som v ňom tri roky. Nakoniec tá pani musela z dielní odísť, takže som sa vrátila do Bratislavy a bola v SND až do osemdesiatky.

Až na „epizódu“ v Švédskom kráľovskom divadle.

Švédka, ktorej som v lágri zachránila život, ma v šesťdesiatom ôsmom, keď sa situácia u nás trochu uvoľnila, pozvala cez divadelné prázdniny do Štokholmu. Bola som tam aj vtedy, keď k nám prišli Rusi. Manžel, ktorý práve vo Viedni chystal otvorenie Slovenskej reštaurácie, mi telefonoval, zostaň tam. Vyrobila som si československý odznak a ľudia ma na ulici zastavovali, či môžu pomôcť, v električke nebolo treba platiť. Išla som rovno do kráľovského divadla a spýtala sa vrátnika, kto vie po nemecky. Poslal ma za Erlandom Josephsonom, ktorý akurát od Ingmara Bergmana preberal riaditeľskú funkciu. Boli veľkí priatelia, Josephson hral snáď vo všetkých Bergmanových filmoch. Povedala som im, že som tá a tá, dajte mi nejakú prácu, budem robiť hoci upratovačku. Pýtali sa, či viem modelovať. Áno, veď to je môj fach. Nakoniec som bola v Štokholme tri mesiace a skúšala kostým aj na ďalšieho Bergmanovho herca – Maxa von Sydowa. Po premiére mi daroval kyticu.

Aký bol Bergman?

Nie celkom normálny, ale fantastický, plný energie. Spomínam si, že mal zaujímavé, sugestívne oči. Vtedy práve prežívali lásku s Liv Ulmanovou. Jeden kostým som robila aj pre ňu. Toľko pieh ste ešte nevideli. A bola veľmi milá. Bergman ma prehováral, aby som zostala, že doma je jedinou istotou neistota. Aj film chcel so mnou robiť, ale ja som sa vrátila.

Prečo?

Poviem vám, prečo. Pozvali ma raz na večeru do jednej rodiny, kde mi babička začala vykladať, či si viem predstaviť, čo si prežili cez vojnu. Vravím jej, pani zlatá, veď tu nebola vojna neviem koľko rokov. A ona, že nebola čerstvá šľahačka a museli sťahovať rolety. Čo som jej mala na to povedať? Tak som len kývla, to fakt muselo byť strašné. Nemali vôbec predstavu, čo sme si prežili my. Keby som Švédom opísala jeden deň z lágra, zavrú ma do blázinca. Tak čo tam mám hľadať? Išla som domov. Na Slovensku nikto neveril, že sa vrátim. Asi o štrnásť dní zazvonil telefón. Volal Štokholm, že im ochorel kostýmový návrhár, aby som prišla robiť Wojczeka. Vravím, kým ja tu dostanem vycestovacie povolenie, dávno ste po premiére.

S Jakubiskom ste v šesťdesiatom ôsmom nakrúcali Dovidenia v pekle, priatelia, so Schlöndorffom Michaela Kohlhaasa, a keď dostal Oscara za Plechový bubienok, poslali ste mu telegram. Vyrastali ste s „Jančim Kadárom“, ktorého otec bol v Komárne advokátom. Potom ste sa stretli aj pri práci, na filme Túžba zvaná Anada, ktorý sa nakrúcal neďaleko Bratislavy.

Naň spomínam veľmi rada. Hrali tam výborní herci, napríklad pán Marvan z Prahy. Na dunajskom ostrove zriadili celé hospodárstvo, priniesli kačice, sliepky, psy. Maskérňa, šatňa a bufet boli na lodi zakotvenej pri brehu. Nakoniec, to už Kadár odcestoval, sa mala robiť ešte jedna dokrútka. Zostala tam asistentka réžie, ktorá ma nemala rada. Do všetkého totiž kafrala a ja som sa nedala. Zrazu mi vraví, na druhý deň potrebujem námornícke šaty pre celú kapelu. Myslela si, že to nezvládnem. Ale ja som s ňou vybabrala. Vedela som, že v komárňanských kasárňach sú Rusi, tak som sa tam vybrala na svojej fiatke. Zaparkovala som pred bránou a vravím svojej kostymérke, keď neprídem do pol hodiny, pobežíš povedať, že ma zavreli. Z vojny som vedela trochu po rusky, prišla som k stráži, zdrastvujte, kde komandant? Zavolali dôstojníka, vraj, so mnou môžete po maďarsky, ja som na maďarskej strane Komárna veliteľom už desať rokov. Povedala som, čo potrebujem, a on ma džípom odviezol do skladu a dal mi úplne nové námornícke uniformy. Akurát, že čapice a goliere boli zelené. Zbalila som ich, išla do divadelných dielní a vravím, chlapi, mám robotu na noc, ale dobre zaplatenú. Kúpili sme biely „vyxlajvand“, lebo sa nestrapká, z neho vystrihli goliere a domaľovali fixkou. Na čapice sme natiahli bielu pokrývku, akú majú policajti, a ráno som hlásila – muzika je oblečená. To by bolo, aby som po toľkých rokoch nedokázala obliecť jednu kapelu.

Vráťme sa ešte do SND. Ktorí z kostýmových výtvarníkov sú vaši obľúbenci?

Veľmi rada mám Karola L. Zachara. On síce všetko vypaspulkoval a vyčamaroval, ale robili sme to s radosťou. Pán výtvarník je Milan Čorba. Vždy presne vedel, čo chce. Pamätám si, ako prišiel do dielní po prvý raz, v ruke karafiát – ja sa volám Čorba. Z mladých je výborná Sáša Grusková. Je milá a najmä, ustráži si robotu, v dielňach je denne. Búrka, ktorú urobili so scénografom Alešom Votavom, to sa vidí málokedy. Oceňujem aj prácu riaditeľa dielní Petra Šugára. Najmä, že sa mu podarilo urobiť poriadok s výtvarníkmi. Návrhy musia odovzdávať pol roka dopredu, nie ako kedysi, keď sme ešte pred generálkou nemali kompletné obsadenie ani návrhy. Takže, práca je oveľa pokojnejšia a všetko sa stíha načas.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ