ým názorom na svet. Moje nadšenie z veletolerancie Čechov však rýchlo opadlo. Je to hlupáčka, šepkali si ministri nad mušľami na vládnych záchodoch, keď chcela medzi nimi vyzbierať na Rómov pár stotisíc. Bol to šialený nápad, ale taký neotrepaný, že som jej držala palce. Lenže chudera malá, zdesená odsudzujúcou reakciou, zbierku zrušila. Džamila svojím (síce naivným) postojom osviežila stojaté vody mužmi ovládanej politickej scény. Kazaška bez kresla Stehlíková sa riadila viac citom než rozumom, a to politici neodpúšťajú. Keď jej došlo, že je to naozaj blbosť, priznala to. To už politici neprehrýzli. Priznať omyl? Ešte by verejnosť pochopila, že minister nemusí byť len nafúkaný muž v obleku, ktorý sa nikdy nemýli...