Bolo ich vyše dvadsaťdva miliónov, píše Le Figaro – a to je takmer o milión viac, ako sa ich zišlo pri finále na majstrovstvách Európy v roku 2000.
Prezident vystúpil, aby povedal, že v najbližších voľbách kandidovať nebude. Jeho éra v Elyzejskom paláci sa teda po dvanástich rokoch skončí. Mohla by trvať o dva roky viac, keby on sám nepriznal, že sedemročné volebné obdobie je príliš veľa a neprispel k zmene zákona.
Koho podporí, nepovedal
Koho bude v apríli voliť, však nepovedal. Na výber príliš nemá. Do druhého kola zrejme pôjde Nicolas Sarkozy, s ktorým sa osobne neznáša, a socialistka Segolene Royalová.
Na stránkach denníka Le Monde zatiaľ Francúzi vyjadrujú svoj názor, či spolu s Chiracom odídu do politického dôchodku aj gaullistické hodnoty. Väčšina odklikla možnosť áno. Zrejme majú na mysli najmä nezávislosť. Takú, akú po druhej svetovej vojne ukázal de Gaulle, keď nedovolil Američanom postaviť na francúzskom území vojenské základne.
Chirac sa pokúšal o čosi podobné. V roku 1995, pár týždňov po svojom nástupe do funkcie, nechal odskúšať jadrové zbrane – aby si Spojené štáty nemysleli, že oni budú svoj jadrový prgram vyvíjať a iným zakazovať.
To však bola chyba a po veľkých protestoch ju Chirac aj pripustil, keď však neodsúhlasil vojnu v Iraku, jeho popularita naopak narástla. „Ten krok ma príjemne prekvapil, páčilo sa mi, že sa proti Američanom postavil,“ myslí si aj Samim Elciler, dnes podnikateľ v Bratislave. „V zahraničnej politike bol najsilnejší. Znížil nehodovosť na cestách, zaviedol prísne kontroly a pokuty. Neuspel však v sociálnej politike, rozdiel medzi bohatými a chudobnými nezmazal,“ vraví Samim.
K Chiracovej popularite neprispeli reformné plány v sociálnej oblasti (Francúzi nemajú radi zmeny), ani rasové nepokoje na predmestiach na jeseň 2005. V tom istom roku Francúzi neodsúhlasili ani európsku ústavu a zdalo sa, že im Chirac nevie ponúknuť novú víziu.
Prekvapí svet?
V nedeľnajšom príhovore bol však Chirac optimistický. Povedal, že Francúzsko miluje a považuje ho za krajinu, ktorá stále dokáže prekvapiť svet.
Keď odíde, Francúzi sa asi prestanú vysmievať z jeho až neprirodzene korektnej výslovnosti. Zároveň im bude možno ľúto, že prichádzajú o politika, ktorý mal rád kontakt s ľuďmi, a ktorý im ešte radšej bez sprievodu bodyguardov podával ruky.
Míľniky
1977: stal sa starostom Paríža.
1986 – 1988: premiér
1995: na tretí pokus vyhráva prezidentské voľby.
2002: prezidentom zostáva aj po ďalších voľbách.
2007: oznámil, že už nebude kandidovať za prezidenta.
(reuters)
