František Andraščík (1931 - 2001), búrlivák s veľkou dávkou sarkazmu i citlivosti zároveň, nespokojenec so sebou i svetom, vyjadroval svoje reflexie a sebareflexie v čase, keď takýto postoj nebol v móde, ba dokonca sa zaň často pykalo. Neskôr utiahnutý v ústraní svojej rodnej dediny a - od roku 1967 na invalidnom dôchodku, vytvoril šesť básnických zbierok a jednu prózu.
Okrem toho sa venoval literárnej kritike a esejistike. A práve eseje z jeho tvorby vybral, zostavil, napísal k nim edičnú poznámku a predslov znalec diela i osobnosti Františka Andraščíka, literárny vedec, prekladateľ a básnik Ján Zambor.
Andraščíkove texty predstavujú názorový svet tejto revoltujúcej i introvertnej osobnosti v rokoch 1957 až 1990. Eseje, ale aj recenzie, anketové príspevky, vystúpenia na konferenciách a pod. doplnil Zambor o časť Z myšlienok, čo ešte väčšmi dokresľuje Andraščíkovu osobnú slobodu, odvahu i úprimnosť v rokoch, ktoré nie vždy takému priamemu postoju boli naklonené.
„Andraščíkova literárna tvorba vrátane esejistickej sa stala súčasťou existencialisticky orientovaného prúdu v slovenskej literatúre 60. rokov,“ uvádza Zambor a dodáva, že Andraščík bol jedným z tých, „ktorí prekonávali ideologicky deformovaný obraz človeka, sveta a literatúry a rozširovali priestor slobodného myslenia“.
Eseje a iné publicistické texty sú nielen subjektívnym pohľadom na konkrétne literárne procesy a diela, ale obsahujú i vážne etické, filozofické a estetické posolstvo. Andraščík sa v nich prejavil ako persona vzdelaná, sčítaná, ale predovšetkým ako bytosť s výrazným myslením a pozoruhodnými predstavami o literárnej tvorbe a literárnych dielach.
Sám ako kritik zaujímal postoj k literárnym kritikom, z nich mal „najbližšie k Milanovi Hamadovi, ktorý je aj významným inšpirátorom jeho myslenia.“
V Andraščíkových esejach je často tvorba, oficiálne pozitívne prijímaná, znegativizovaná a naopak, autor utvára svoju vlastnú predstavu kritiky a literatúry. Týka sa to nielen beletrie, ale aj filozofie („Netreba sa nazdávať, že všetko, čo sa vám nepáči, je škaredé“).
O poézii hovorí ako o totálnej tvorbe. „Nemám poetiku. Chcem mať poéziu, lebo každý vie, čo je poetika, ale nikto, čo je poézia.“
František Andraščík sa vyjadruje k najširším otázkam existencie človeka, spoločnosti, vesmíru, jeho pohľad nie je zďaleka zúžený len na literatúru a kultúru a názorový potenciál tohto často zabúdaného tvorcu môže osloviť svojou aktuálnosťou i dnes.
„Za najväčšie nebezpečenstvo našich dejín považujem fakt, že tá časť našich intelektuálov, ktorá je schopná tvorivo myslieť, pre ktorú úzkostlivý konformizmus z dôvodu materiálneho úžitku nie je cennejšou vecou ako slobodná úvaha, podceňuje nutnosť vonkajšej zábezpeky slobodného duševného pohybu,“ píše František Andraščík.
Autor: Gabriela Rakúsová Autorka je literárna kritička
