Emília Vášáryová vtedy pred budovou ministerstva vyzývala Ivana Hudeca, aby odstúpil, bábkari tĺkli do bubnov, herci trúbili a pískali, alegorické figúry sa dvíhali nad hlavami umelcov, ktorí protestovali proti pokusu ministra politicky a stranícky ovládnuť kultúrne inštitúcie cez novovytvorené regionálne kultúrne centrá, ktoré neskôr poslúžili HZDS - viď príklad Martina - ako predvolebné agitačné nástroje.
Umenie bez subjektivity
Galérie, múzeá, divadlá mali byť zbavené právnej subjektivity - finta, ktorú dnes v mediálnej oblasti pripomína návrh nového zákona o televíznom a rozhlasovom poplatku.
Ohrozené boli pred desiatimi rokmi najmä regionálne kultúrne inštitúcie, a tak výzva na protest vyšla od nich: od viacerých bábkových divadiel, od Starého divadla v Nitre, od regionálnych galérií. Protest podporili súbory Činohry a Baletu SND, dokonca celý mesiac držali solidárny okupačný štrajk s kolegami na celom Slovensku; protestné zhromaždenie umelcov na Námestí SNP v Bratislave vyvolalo takú masovú podporu ako v novembri 1989.
Napokon, keď ministerstvo neúmerne dlho predstieralo mŕtveho chrobáka a odmietalo rokovať, oslovil zhromaždenie pred čerstvo zrenovovanou budovou poslanec Národnej rady Jano Langoš slovami: „Keď oni nechcú von, tak choďte vy dnu, veď je to vaše ministerstvo!“ A tak sme sa ocitli v hale ministerstva. Ochranka zlyhala. Minister Hudec začal vyjednávať, ale rýchlo z budovy ušiel s kabátom na hlave. Nasledoval zásah polície, vypratávanie ministerstva, zranenia a napokon - pod tlakom davu z námestia i prítomných opozičných poslancov - odvolanie zásahu veliteľom policajnej jednotky. Na druhý deň bol odvolaný aj on sám.
Nocľah u ministra
Noc v budove ministerstva v spacích vakoch bola veselým happeningom, prišiel zaspievať Peter Dvorský, konzumovali sa výlučne nealkoholické nápoje a ráno sme odovzdali protestnú nótu na Úrade vlády. Čo bolo v tom čase fascinujúce, bola solidarita. Nie, pravdaže, všetkých, ale väčšiny ľudí z umeleckej brandže.
Pripomenuli mi ju v týchto dňoch e-maily od ľudí, ktorí sa pred desiatimi rokmi - a práve aj v tú noc z 10. na 11. marca - neváhali angažovať v miere vrchovatej: Dariny Károvej, Ruda Sikoru, Ivana Gontku. O pár dní premiér Mečiar metal na ich adresu oheň a síru pred tisíchlavým davom v športovej hale na Pasienkoch.
Je ešte solidarita možná?
Neviem či dnes, keď šikovní, pragmatickí a veľmi prispôsobiví komunisti dokonale ovládli kapitalistické finty a s ich pomocou moc a vplyv, či by sa dnes solidarita „ohrozených druhov“ vedela až tak zmobilizovať ako v tých zdanlivo beznádejných rokoch 1996 - 1997. Aj keď nádej, ako sa vraví, umiera posledná...
