"Všetko, čo sa v detstve naučíme a čo sa pravidelne opakuje, si obyčajne prenesieme do dospelého života. Víkendy v mojom detstve prebiehali stereotypne a nebolo na nich nič povznášajúce, nič, na čo by som sa celý týždeň tešila.
Sobota bola pracovný deň. Škola fungovala tiež ako v obyčajný pracovný deň. Poobede sme každú sobotu upratovali. Prezliekali sa periny, prášili koberce, umývala sa podlaha. Izby voňali Diavou na nábytok. Televízia nebola. Večer sme sa okúpali a išli spať. V nedeľu ráno sme nešli do školy, ale vstávať sme museli aj tak. Išlo sa do kostola. Komunisti, aby deti odlákali od kostola, púšťali v rádiu v nedeľu ráno krásnu rozprávku. Celkom to však nedomysleli, lebo o tom, či sa bude počúvať rozprávka, alebo sa pôjde do kostola, nerozhodovali deti. V kostole bolo každú nedeľu to isté a farárova kázeň rozprávku nepripomínala ani zďaleka. Pred návštevou kostola ma mohla zachrániť iba choroba. Horúčka a kašeľ boli najkrajším nedeľným darčekom od Pána Boha. Mohla som ostať v posteli a počúvať rozprávku.
Keď som sa vydala a prišli deti, víkendový stereotyp z detstva, hlboko vrytý do môjho podvedomia, ma nepustil. Sobota už nebola pracovným dňom a mohli sme upratovať už od rána. Väčšie deti luxovali, utierali prach, menšie česali strapce na kobercoch. Už ráno som sa vybrala autom na nákup. Nebolo toho málo pre našu veľkú rodinu. Nesmela som na nič zabudnúť, lebo v nedeľu boli obchody zatvorené. Cestou z obchodu som sa pravidelne každú sobotu zastavila u kamarátky Katky, ktorá ma už čakala s kávičkou. Prebrali sme celý uplynulý týžden a keď toho bolo na preberanie veľa, stávalo sa, že aj slnko vystúpilo vyššie na oblohu, pálilo na auto a ja som doma vyberala mäso, niekedy aj chlieb, polepené roztečenou zmrzlinou.
Nedeľné popoludnie a večer boli pre mňa nepríjemnou časťou týždňa. V pondelok sa išlo do práce a deti do školy. Naháňala som ich k domácim úlohám, potom ich kontrolovala a skúšala. Bolo treba nachystať čisté oblečenie do školy, poumývať hlavy, ostrihať nechty. Ak nepočítam seba, bolo to sto nechtov týždeň čo týždeň. Len narátať do sto je otrava. Ostrihať sto nechtov ani nehovorím.
Tieto víkendy už odvial čas. Deti vyleteli z domu a naše stereotypy si odniesli do svojich domácností. Soboty a nedele trávime s manželom, ako sa nám zachce. Čítame si, jeme, len keď sme hladní. Nakupovať môžem aj v nedeľu. Deti nás pravidelne volajú na nedeľný obed. Niekedy ideme, ale častejšie odmietame. Nie vždy sa nám chce vypadnúť z domu. Užívame si slobodu a nikto nás nemôže k ničomu donútiť. Cez víkend robím len to, čo sa mi chce. Idem s vnúčatami do parku, čítam si, telefonujem, alebo sa s niekým milým stretnem. Jediné, čo mi z mladosti ostalo, je nenávisť k nedeľnému popoludniu. Listujem v kalendáriku, kde mám zapísané povinnosti a oblieva ma úzkosť, že všetko nestihnem. V noci sa prehadzujem na posteli. Spánok z nedele na pondelok sa nedá porovnať so sladkým spánkom zo soboty na nedeľu. Viem celkom určite, že aj keď budem taká stará, že ma už v pondelok nebude čakať nijaká práca, budem nedeľný večer nenávidieť. Napríklad aj preto, že sa od pondelka zase pochováva a ja už od nedele budem myslieť na to, ako sa dostanem do krematória, aby som sa rozlúčila s niektorým svojím konškolákom." (zš)
