Obliehanie Mečiarovej Elektry a Miloševičovho sídla sa tiež podobali ako vajce vajcu. Demokratický režim loví diktátorov podľa tradičnej schémy a tí sa správajú podľa svojho nemenného inštinktu. Diktátori svoju porážku nikdy neuznajú a pred demokraciou sa ukryjú do bunkra, kým ich nevydurí polícia.
Pravda, isté odlišnosti boli zrejmé. Mečiar nemal v Elektre obrnené transportéry a zbrojnicu a namiesto bodyguardov si zavolal na pomoc svojich verných poslancov a televíziu Markíza. A po niekoľkých hodinách sa do dobytej Elektry vrátil, kým Miloševič je už týždeň za mrežami.
Vysvetliť sa ten rozdiel dá dvojako. Buď sa naša demokracia diktátora príliš bojí, alebo on nie je taký zločinec ako Miloševič. Platí jedno aj druhé a dokonca to spolu úzko súvisí.
Miloševičove zločiny sú také veľké, aké veľké malo byť Srbsko. Diktátorova krutosť sa vždy odvíja od veľkosti jeho šialenej idey, a obrana civilizácie sa úmerne tomu pritvrdzuje.
Mečiar nikdy nemohol dosiahnuť Miloševičovu krutosť, lebo nemal žiadnu ideu. To však nie je jeho zásluha, ale – na naše veľké šťastie – jeho neschopnosť. Je rovnako malý a provinčný ako naša slovenská demokracia, ktorá sa ho bojí.
Podstatná však nie je odlišnosť tých dvoch, ale podoba. Po porážke neuznali demokraciu a jej tradičné pravidlá lovu na diktátorov, rovnaký inštinkt ich zahnal do bunkrov, kde sa pripravovali na svoj návrat. Je pravda, že Miloševič s tým úmyslom zhromažďoval zbrane, lebo najmä zabíjaním vždy šíril svoju veľkú ideu. Mečiar so zbraňami na naše veľké šťastie nemá dosť skúseností a svoju neexistujúcu ideu šíri len vierou v seba samého, ktorú vnucuje ostatným.
Podobajú sa ale jeden druhému, lebo ich spája to prírodné a divoké, čo zakaždým vyvolá stret s civilizáciou. Tradičné lovy sa aj preto budú opakovať a všade na svete budú vyzerať rovnako, hoci nie vždy musí zvíťaziť civilizácia.
