Film s Markom Igondom, Alexandrom Bártom, Borisom Farkašom či Monikou Hilmerovou je hľadaním a nachádzaním, je nazeraním do okamihu hraničnej skúseností, tvárou v tvár tomu najbezprostrednejšiemu, smrti. Nebojuje sa v ňom však guľkami, šermuje sa slovom.
Okrem iného je dôkazom, že na Slovensku sa celovečerný film nakrútiť dá. „Chceli sme nakrútiť film vo všetkej pokore a skromnosti,“ vysvetľuje Patrik Lančarič. „Film bez ambícií. Jednoducho prestať stále iba nadávať, že to u nás nejde.“ Napriek tomu však tento film ambície má. Mal by sa predstaviť nielen na festivale v Cannes, ale i v Tokiu, Singapure či Karlových Varoch. Pritom film vznikol prakticky bez podpory rôznych štátnych kultúrnych fondov.
„Pre nás to je celé šok a obrovské prekvapenie,“ komentuje záujem o film Lančarič. A ako naň našli peniaze? „Stále tu je množstvo dobrých sŕdc.“ Herci či hudobný skladateľ napríklad pracovali bez nároku na honorár. Je to teda skôr otázkou osobného zanietenia. „Ide o to urobiť čosi, čo vám stojí za ten čas, ktorý tomu obetujete. Vy napokon môžete urobiť len to, čo cítite, a potom musíte dúfať, že to osloví čo najviac ľudí,“ zdôrazňuje režisér.
Film sa pritom vedome hlási k tradícii silnej vlny slovenskej kinematografie v 60. rokoch, lebo podľa tvorcov medzi tou a dneškom nie je nič, iba diera. A tiež chce ukázať, ako môže byť slovenčina vznešeným jazykom. Je preto venovaný Leopoldovi Laholovi, podľa ktorého predlohy celý vznikol.
Autor: tp
