Do kín prichádza slovenský nový hraný film Rozhovor s nepriateľom. Debutuje ním divadelný režisér Patrik Lančarič. Po viacerých prvotinách filmových scenáristiek teda pokračuje zvláštny stav našej kinematografie, keď debutujú neabsolventi filmovej réžie.
Lančarič sa podieľal aj na scenári. Pomáhali mu na ňom dramaturg, autor divadelných hier a dramatizácií Peter Pavlac a herec Marko Igonda – teda výlučne absolventi Činohernej a bábkarskej fakulty VŠMU. Takže ide takmer o čisto „divadelný“ projekt.
Film sa začína príchodom mladého partizána k ruskému komisárovi. V malej miestnosti vysvetľuje, ako je možné, že ho zajali Nemci a on sa napriek tomu bez známok mučenia vrátil živý. Hovorí, ako ho strážil podivný nemecký vojak, ktorý sa s ním začal zhovárať a napokon ho nezastrelil, naopak, zachránil mu život. Výpoveď striedajú retrospektívy ukazujúce udalosti, o ktorých partizán hovorí.
Rozhovor s nepriateľom je adaptáciou novely Leopolda Laholu, ktorú napísal krátko po druhej svetovej vojne. Reflektuje v nej svoje autentické zážitky, zamýšľa sa nad smrťou, zabíjaním, ľudskou existenciou. Autorov filmu oslovilo práve hlboko ľudské zmýšľanie Laholu, čo napokon priznávajú aj rozsiahlym textom na plátne pred záverečnými titulkami. Jeho literárny text ich však tak pohltil, že nenašli odvahu výraznejšie ho dramatizovať, ísť proti jeho literárnej podstate. Peter Pavlac už raz text upravoval pre Slovenské národné divadlo.
Táto verzia slúžila pravdepodobne ako podklad pre film. Vo výslednom tvare aj preto chýbala filmová dramaturgia. Väčšina vzťahov a konfliktov sa riešila prostredníctvom dialógov. Postavy toho veľa povedali v replikách, nezostával priestor na filmové vybudovanie situácie. Filmovú reč pohltil literárny jazyk.
Ambiciózna adaptácia odsúvala možnosť vytvoriť význam filmovým obrazom na druhú koľaj. Pritom exteriéry a veľmi zručná kamera Petra Kelíška im ponúkali veľa možností. Kelíšek výborne narábal s digitálnym formátom. Sekvencie v tmavej miestnosti a sivom lese pripomínali skôr nakrúcanie priamo na filmový materiál. Žiarivejšie, teplé farby síce priznali pôvodnú digitálnu technológiu snímania, vytvárali však funkčný kontrast voči pochmúrnejším pasážam. Príjemným prekvapením bol herecký výkon Marka Igondu. Úlohu nemeckého vojaka Helmuta Kampena výborne zvládol. Dokázal aj napriek literárnosti dialógov pôsobiť civilne a dôveryhodne. Oproti hereckým kolegom lepšie tlmil gestá a mimiku, čím sa vyhol nadbytočnej teatrálnosti.
Pri nakrúcaní Rozhovoru s nepriateľom sa zišli predstavitelia jednej generácie. Všetko sú to tridsiatnici, ktorí by určite mali čo povedať k dnešným pomerom. Napriek tomu si vybrali síce nadčasovú, ale pre súčasného slovenského diváka predsa len trochu vzdialenú tému vojny a hraničných situácií, do ktorých sa v nej človek dostáva.
V slovenskom hranom filme posledných rokov to však nie je ojedinelý prípad. Naša, určite nie nezaujímavá, (ešte stále) postkomunistická realita ostáva často mimo záujmu filmárov. Musíme sa naďalej spoliehať predovšetkým na kvalitné festivalové snímky z Poľska, Maďarska či z Čiech, ktoré už niekoľko rokov suplujú kinematografickú reflexiu našej súčasnosti.
Autor: Ondrej Starinský
