Stretli sme sa, keď sa vracal z detskej onkológie s novými príbehmi rodín, ktoré sa chcú zapojiť do projektu Dobrý anjel. Hovorili sme s ním o vnútornej motivácii k predaju svojich vysoko ziskových firiem a pomáhaniu trpiacim.

Medzi začatím vášho podnikania a vznikom projektu Dobrý anjel ubehli roky. Kedy ste pocítili potrebu pomáhať druhým?

V čase, keď som začínal podnikať so šperkami po návrate z USA. Keď človek tvorí zisk a hodnoty, začína premýšľať, aký to má zmysel, čo by sa malo v jeho živote diať. Už vtedy som mal akýsi veľký sen pomôcť mestu, v ktorom som žil, uvažoval som o súkromnej nemocnici, prípadne o niečom, čo by ľuďom a mestu pomohlo. Postupne som sa myšlienkou pomoci zaoberal čoraz intenzívnejšie.

Audio: Andrej Kiska o škole a zamestnaniach:

Milionári väčšinou kupujú skôr autá alebo vily. Prečo sa niekto chce o svoj obrovský zisk deliť s inými?

Najmä v minulosti existoval problém, že mnohí podnikatelia situáciu, že prišli k vysokým ziskom, nevedeli zvládnuť. Nabehol im na účet prvý milión a nevedeli, čo s tým. Táto doba našťastie pominula, už sa to trochu vyfiltrovalo. Aby ste sa časť svojho zisku rozhodli investovať do niečoho iného, ako do seba samého, na to zrejme človek musí dozrieť. Aj vo mne to dozrievalo postupne. Ja mám stále pocit, že ak dostávate od života viac ako ostatní, malo by byť normálnou povinnosťou zamyslieť sa.

Nad čím?

Že ak sa niekto nie vlastnou vinou dostane do problémov, treba mu pomôcť. Je morálnou povinnosťou nás - ľudí s vyšším príjmom - starať sa o nich. A potom príde vnútorná otázka, akou veľkou čiastkou to môžte robiť. Ja som mal šťastie na väčší príjem a tak som mohol do charity investovať relatívne viac prostriedkov.

Prečo relatívne?

V porovnaní so západnými filantropmi je to taká nula. Vždy som to teda bral ako normálnu povinnosť. Zhoda náhod - že sme tie firmy mohli v danom čase slušne odpredať, že bol o ne solídny záujem, navyše nám prišiel väčší obnos peňazí - mi umožnila zamyslieť sa, čo chcem vo svojom živote robiť.

Audio: Andrej Kiska o tom, či pomáhali už v začiatkoch podnikania:

Zaujímate sa o filozofickú literatúru, budhizmus, taoizmus. Pomohlo vám to v rozhodovaní?

Je pravdou, že vo formovaní aktívneho súcitu mi určite pomohlo aj čítanie týchto východných náboženstiev, pretože myšlienku pomoci iným veľmi propagujú. Ukázalo mi to, čo by malo byť prioritou a ako to mám robiť. Človek sa tam dočíta základné poučky, napríklad - že ak koná s úprimnou motiváciou, tak aj keď mu bude mnohokrát ublížené, má kašľať na to a ísť ďalej. Ale zo samotných knižiek, ktoré mám rád, filantropizmus ako taký, nevyčítate. U môjho obľúbeného Hermanna Hesseho nájdete nejaký filantropizmus naozaj len ťažko. Viac vám dá skôr bežný život, ako posolstvo filozofov.

Podnikanie si do istej miery vyžaduje byť technokratom, pragmatikom. Čo takého človeka priťahuje na východných náboženstvách?

Základ všetkých náboženstiev je podľa mňa rovnaký - láska, odpúšťanie, empatia. Je jedno, či človek verí v to alebo ono, základ spočíva v tom, aby bol dobrým človekom. Pre mňa bolo dôležitá otázka toho, ako ktoré náboženstvo vysvetľuje isté veci. Mňa na východných náboženstvách zaujalo, že je to práca s mysľou, nie je potrebné v niečo veriť. Je to možno skôr životná filozofia, ako klasické náboženstvo. Človek by sa mal upriamovať najmä na to, ako zmýšľa, ako funguje jeho myseľ, ak chce dosiahnuť vnútorný pokoj.

V európskych náboženstvách mi práca s mysľou trochu chýbala, v nich je silne kladený dôraz na to, že treba v niekoho veriť, čo mne ako večnému pochybovačovi trochu prekážalo.

Vyjadrili ste sa, že vás k podnikaniu nakopla Amerika. Po návrate ste však mali vytvoriť pobočku firmy z Ameriky, ktorá po niekoľkých týždňoch zbankrotovala. Napriek tomu ste sa pustili do ďalšieho podnikania. Nedemotivovala vás tá prvá negatívna skúsenosť?

Áno, nevyšlo to, ale po návrate z Ameriky som ani na sekundu nezapochyboval, že chcem podnikať. Nemal som síce takmer žiadne peniaze, ale mal som na to nesmiernu chuť. Videl som, že tam to funguje, že každý v nás má v sebe na niektoré veci isté predpoklady. Človek v sebe musí nájsť to, v čom je dobrý.

Založili ste spoločnosť Triangel, ktorá fungovala na splátkový predaj a k nej ste neskôr založili konkurenciu - firmu Quatro. Nebýva zvykom zakladať sám sebe konkurenciu. To ste niekde odpozorovali, alebo to skrslo vo vašej hlave?

Nie je to až také zriedkavé. Napadlo nás to, pretože sa ten systém používa v praxi aj inde. Ak si vezmete pracie prášky alebo zubné pasty, na prvý pohľad si mnohé konkurujú, ale často ide o značky od jedného výrobcu. Ak ako podnikateľ poznáte miesto, kde by vás vedela konkurencia pritlačiť, je ideálne, ak si ju vytvoríte sám. Ale musíte vedieť, ako na to, lebo to nie je jednoduché. Je to však najlepšia možná stratégia.

Aký bod v podnikaní ste museli dosiahnuť na to, aby ste si povedali - dosť, idem od toho a zo svojich peňazí budem pomáhať iným?

Takéto rozhodnutia nikdy nebývajú zlomové. Na jednej strane nám rástol príjem, teda zisk, na strane druhej som sa postupne snažil vytvárať a hľadať systémové kroky, ako pomáhať neďalekému ústavu mentálne postihnutých, detskému domovu a podobne. Neskôr sa každý človek dostane do štádia, že sa pýta na zmysel života, či má k sebe zhŕňať ešte viac ziskov, alebo robiť niečo iné.

Hovorí sa však, že kto má tisíce, chce milióny, ten zase miliardy. Že s jedlom rastie chuť.

Áno, to je typický príbeh. Predstavte si, že sa rozhodnete bežať nejakú trať a poviete si, kde je cieľ. Ako sa k nemu blížite, vezmete ho a posuniete ďalej. Takto si ho však môžte posúvať donekonečna a nikdy v ňom reálne nebudete. Je paradoxné, ak si niekto na začiatku podnikania povie, že chce mať pekné bývanie a bude mu to stačiť ku šťastiu, akonáhle to dosiahne, povie si, že by chcel trebárs väčšie auto. A tak to ide stále dokola. Najhoršie je, keď sa taký človek zrovnáva s inými. Povie si, že tamten má ešte lepší dom a ešte lepšie auto, ale veď vždy bude pred ním niekto, kto ich má lepšie a väčšie ako on. Vždy bude od nás niekto krajší, chudší, bude mať viac vlasov... ak sa podľa toho budem riadiť, celý život budem vo svojom vnútri nešťastný. U nás všeobecne medzi podnikateľmi chýba spokojnosť s tým, čo človek má. Keby im niekto pred piatimi rokmi povedal, čo všetko dosiahnu, boli by nesmierne šťastní. Ale keď sa k tomu dostanú, tak sú zase nespokojní a chcú ešte viac. Potom si treba položiť otázku, čo človeka vlastne robí šťastným.

Nikdy ste si nepovedali, že sa budete venovať charite preto, lebo to bude dobré pre váš imidž a posilní vám to „píár"?

Je dôležité ustriehnuť si motiváciu a vedieť, čo je skutočným cieľom. V niektorých neziskovkách môžte bežne vidieť, že sa tam dávajú isté osoby len pre imidž. Keď sme začínali my, žiadne osobné „píár" sme si nerobili, chceli sme v pokoji podnikať a slušne žiť. Dokonca sme nikde nechceli zverejniť svoje mená. Netúžili sme po tom, aby sa hovorilo, kto to založil, koľko tam dal peňazí a podobne. Ale keď sme s tým začali, zistili sme, že ak sa nepovie, kto je za tým, koľko sme do toho dali, ak transparentne nepovieme, že sme tie peniaze získali z predaja našich firiem, tak tomu projektu nikto neuverí. Každý sa bude pýtať, čo je to za nezmysel, že niekto dáva peniaze na charitu a nemá z toho ani korunu. Ľudia by nám neverili, takže sme sa museli predstaviť, povedať, ako to je financované a ako to bude fungovať.

Ako na vás pozerajú iní podnikatelia, kamaráti?

Určitá skupina ľudí to nepochopila do dnešného dňa a stále si kladú otázku, čo z toho chcem vyťažiť. Pýtajú sa, kedy sa vykľuje to, čo z toho mám, ako na tom zarábam. Keď sa o tom rozprávam s normálnymi ľuďmi, zdá sa im ten projekt dobrý a sú ochotní prispievať. Práve podnikatelia sa pýtajú, aký diabol sa za tým skrýva, čo to musí byť za blázna, ak dal do projektu vlastných tridsať miliónov. Ale predsa - že Bill Gates dal na charitu nie milióny, ale miliardy, to každému na západe pripadá normálne. U nás človeka ihneď začnú podozrievať.

Na Slovensku sa teda všeobecne neverí, že chce niekto pomáhať bez postranných úmyslov?

Presne tak. Ale nie sme prvou lastovičkou a aj v budúcnosti bude také pomáhanie absolútne normálne.

Mnohé firmy dávajú peniaze na charitu iba vtedy, keď sa môžu so šekmi ukázať v televízii. Je takéto myslenie väčšinové?

Nemyslím si to. Sú aj takí, ale určite to nie je väčšina. Poznám mnoho podnikateľov, ktorí pomáhajú a vôbec nechcú byť zviditeľnení. Vždy však budú aj takí, ktorí to budú robiť iba so zámerom prezentácie v médiách.

Z pohľadu príjemcov je to však jedno.

To áno. Je lepšie, ak im tie peniaze alebo prístroje firmy dávajú cez zvidteľňovanie sa v médiách, akoby to nerobili vôbec.

Ako hodnotíte takzvaných zištných darcov?

Už v trinástom storočí jeden židovský filozof definoval osem stupňov charity. Pod jednou z najnižších foriem pomoci rozumel práve účelové rozdávanie, aby sa človek zviditeľnil. Bola by škoda, keby tie peniaze neprišli, ale to nie je úprimná forma pomáhania. Je smiešne, keď vidím firmy, ktoré majú stámiliónové zisky a v televízii pózujú so šekom na tristotisíc.

Predsa aj s vami spolupracujú veľké spoločnosti.

Áno, ale väčšinou to robia absolútne nezištne. Nežiadajú, aby sme ich niekde spomínali, hoci ich, pravdaže, z vďačnosti veľmi radi uvádzame.

Vznikol by Dobrý anjel, aj keby žiadni záujemcovia o kúpu vašich firiem neboli?

Asi by vznikol, ale mal by základný problém s peniazmi. Na niečo také potrebujete vstupný kapitál, inak to nemôže fungovať. Ja som taký kapitál nemal, pretože som peniaze nemal na konte, bohatá firma sme boli iba účtovne. Predaj nám teda umožnil rozbehnutie systému bez darcov a na vlastné náklady.

Bolo už vtedy jasné, komu bude pomoc určená?

Nie, nad tým sme uvažovali až neskôr, keď sa kolega vrátil z ciest po svete. Vychádzali sme z toho, kde pomoc treba, aký k tomu máme vzťah. Pomáhať sa totiž dá v rôznych oblastiach - od týraných žien, cez chudobných ľudí až k detským domovom.

Vybrali ste si však onkologických pacientov a ich rodiny. Bolo by to tak aj vtedy, ak by ste vy ani váš kolega nemali istú osobnú skúsenosť s rakovinou?

V záverečnej fáze sme mali tri projekty - pre detské domovy, pre chudobných ľudí, špeciálne Rómov a projekt Dobrý anjel. Všetky boli dobré a snáď ich raz aj zrealizujeme.

Osobná skúsenosť s rakovinou nebola určujúca, tým bol pocit, kde môžme najviac pomôcť, kde sa najviac trpí. Paradoxne - ak vojdete do detského domova, tie decká sú tam vysmiate, behajú, ich životná úroveň je väčšinou vyššia, ako mali predtým, i keď im nepochybne chýba rodičovská láska. Ale nech budete pre ne robiť akúkoľvek formu pomoci, rodičovskú lásku im nenahradíte. Tam proste nedokážete pomôcť. Hľadali sme teda iný priestor a rozhodli sa pre onkologických pacientov.

Dnes posielate rodinám, zaradeným do projektu, príspevky, ktoré môžu minúť ako uznajú za vhodné. Neuvažovalo sa pôvodne skôr o cielenej pomoci, že budú tie peniaze striktne určené trebárs na lieky, vitamíny, cestovanie do nemocnice a podobne?

Na začiatku sme hovorili s ľuďmi, ktorí rakovinu majú a zisťovali sme, čo im najviac chýba, v čom potrebujú pomoc. Každý však má iné potreby - niekto chce vitamíny, niekto dopravu na liečbu, niekto chce nakúpiť ovocie a zeleninu, iní potrebujú peniaze na základné životné potreby, pretože sa nemajú čoho najesť, alebo z čoho platiť nájom. Preto sme sa rozhodli dávať im peniaze s tým, že ich použijú podľa vlastného uváženia a na to, čo naozaj potrebujú. Vždy ale peniaze dostanú iba skutočne chorí. Plánovaná výška pomoci bola okolo tisíc až dvetisíc korún, ale vďaka darcom je aktuálne okolo tritisícpáťsto korún mesačne.

Koľko peňazí ste doteraz prerozdelili?

Každý deň sa aktuálne čísla obnovujú na našej stránke. Evidujeme približne šesťtisícšesťsto dobrých anjelov, vyzbierali sme približne desaťtisíc príspevkov v sume skoro štyri milióny korún.

Koľko rodín dostáva príspevok?

Za minulý mesiac to bolo 316 rodín.

Audio: Andrej Kiska o tom, prečo rodiny do projektu vyberajú onkológovia:

Rodiny vyberajú onkológiovia. Ako reagovali, keď ste ich oslovili prvýkrát?

Neverili nám. Rozoslali sme približne osemdesiat listov, vysvetlili im systém a chceli sme, aby určili rodiny, dali tam pečiatku, o zvyšok sa postaráme my. Vrátila sa jedna odpoveď. (smiech) Zrazu nám začali chodiť peniaze od darcov a nebolo ich komu dať. Neostávalo nič iné, ako sadnúť do auta a navštíviť ich osobne. A ľady sa prelomili.

Ten projekt musí mať aj nejakú réžiu. Ak všetky peniaze od darcov prerozdeľujete, kto financuje ostatné náklady?

Zo svojich prostriedkov som na projekt vyčlenil 30 miliónov korún. Tie budú niekoľko rokov vykrývať celú réžiu. Reklamnú kampaň sme mali iba jednu, aj na tú sme dostali bilboardy zdarma. Vydávame občasník, ktorý vkladáme do niektorých médií a ten kryjem z vlastných peňazí, distribúciu sa snažím vykryť sponzorsky.

Ako môže pomôcť bežný človek?

Tak, že bude na náš účet pravidelne posielať istú sumu, napríklad sto korún mesačne. Garantujeme, že presne tých istých sto korún doručíme rodine, ktorá ich potrebuje. Každý darca dostane dostane na internete pridelené takzvané anjelské číslo a prihlasovacie heslo, aby mohol sledovať, kedy od neho peniaze prišli, kedy odišli, ktorej rodine, na ktorú adresu. Uvidí tam aj krátky príbeh rodiny a ak nám poskytla fotku, tak aj tú. Je to dobré na to, aby ste vedeli, komu konkrétne pomáhate.

Ako sa môže dostať do systému nová rodina s pacientom v hmotnej núdzi?

Sú dva spôsoby - spolupracujeme s približne osemdesiatimi onkológmi, ktorí majú naše prihlášky a ak vedia, že by takú pomoc potrebovala konkrétna rodina, dajú jej ju, potvrdia a my ich zaradíme medzi príjemcov. Druhý spôsob spočíva v tom, že si od nás prihlášku rodina vyžiada poštou alebo mailom, my ju pošleme, musí však ísť za svojim onkológom, ktorý ju potvrdí. To je všetko. Akonáhle prihláška príde, garantujeme, že od ďalšieho mesiaca bude dostávať peniaze.

Ste úspešný podnikateľ, angažujete sa v charite. Čo bude ďalším cieľom?

Charita, charita a charita. Čím dlhšie sa v tomto sektore pohybujem, tým viac vidím oblastí, v ktorých sa dá pomáhať. Ktorým smerom pozriete, tam vidíte nesmierne pole, kde sa dá realizovať. Je tu práca pre tisícky ľudí na celé roky.

Mnohí podnikatelia tvrdia, že je tu pre charitu zlá legislatíva. Čo konkrétne treba zmeniť, aby mali väčšiu motiváciu?

Napríklad projekt dvoch percent pomáha mnohým neziskovkám, na strane druhej to robí zlú krv. Ak idete do nejakej spoločnosti a požiadate o pomoc, väčšina povie - dobre, dáme vám tie dve percentá. Ale takáto firma predsa vôbec nepomáha, pretože nedáva nič zo svojho zisku, iba to, o čo by tak či tak prišla. Hovoria tomu filantropia, pritom o ňu nejde. Je veľa neziskoviek, ktoré sú robené s čistým a úprimným srdcom ale je aj veľa takých, ktoré si účelovo vytvorili práve manažmenty firiem, aby si dve percentá posielali sami sebe na športové aktivity a podobne. Určite by teda mal existovať nástroj, ktorý dá podnikateľom pocit, že ak pomáhajú, tak to štát nejako zohľadňuje. Napríklad to, že dve percentá zo zisku, účelovo vynaložených na tretí sektor, budú daňovo uznateľné nákladové položky. To by úplne menilo situáciu. Je totiž veľmi kontraproduktívne, že niekomu pomôžem a ešte z toho aj musím odviesť daň zo zisku.