Bolo by fajn stretávať sa s kreatívnym, alebo radšej tvorivým zabúdaním čo najčastejšie. Mohli by sme si byť istejší, že o tom, čo bolo, sme osobne vypovedali, že sme vytvorili svoj, a teda nový obraz skutočnosti. Napríklad literárnym dielom.
„Tvorivé zabúdanie je paradox, ktorý súvisí s historickými problémami a s pamäťou národa. Je zaujímavé sledovať, že Nemci sa k udalostiam dvadsiateho storočia, predovšetkým k fašizmu, stavajú celkom inak, ako sa Maďari či Slováci stavajú k svojej minulosti,“ povedal maďarský spisovateľ László Garaczi počas minulotýždňového stretnutia so svojimi čitateľmi v Bratislave.
Päťdesiatročný slobodný umelec, autor krátkych próz, básní, esejí, divadelných hier, scenárov, prekladov a románov, držiteľ mnohých literárnych ocenení, žil istý čas v Berlíne. Zaujalo ho, ako si tam ľudia na fašizmus spomínajú, ako sa pokúšajú naň zabudnúť, a kládol si otázku, či ide o istý druh masochizmu, alebo pokus o pozitívny prístup k minulosti, ktorá by sa už nemala opakovať.
Alebo je to všetko len súčasť jedného veľkého, nepretržitého procesu?
„U nás sa počas komunizmu nemohlo otvorene hovoriť o mnohých témach, ale háklivé otázky z minulosti sú tu aj dnes, keď už nemusia byť tabu. Mám pocit, že Nemci sú v tomto smere oveľa aktívnejší a kreatívnejší, témy z minulosti stále aktualizujú vo vedeckej, umeleckej aj mediálnej oblasti. My to robíme skôr nárazovo,“ hovorí László Garaczi.
Nie je to ľahké, ide totiž o represívny proces: nanovo stvoríme to, čo chceme vedome vytrieť zo svojej pamäte. Až potom sa s tým môžeme vyrovnať a žiť s novým vedomím.
Ako súvisí tvorivé zabúdanie s hĺbkou prežitej traumy, s odvahou rekonštruovať ju? Príklon k sebakritike je v každom národe iný. Nemecká kultúra podľa Garacziho podáva výkony, ktoré jej dodávajú väčšiu silu a viac možností pozrieť sa do očí svojim chybám a porážkam. Niečo z tejto charakterovej črty našim národom chýba - bojíme sa nielen neúspechov, ale aj úspechov. Tento stav nazýva genetickou neistotou.
Sú ľudia s veľkou schopnosťou memorovať. Garaczi uvažuje, či sú vhodní na tvorivú prácu, schopní cítiť formu a využiť množstvo faktov z nového uhla pohľadu. Myslí si, že memória pri tvorivej práci nie je prvoradá.
Podľa kritiky sú jeho diela charakteristické veľkou vedomosťou, z ktorej nestavia konštrukciu, necháva ju vo fragmentoch.
„Keď zbieram materiál ku knihe, chcem si vyberať z celej šírky danej témy,“ tvrdí. „Keď však niečo napíšem, neráta sa bohatstvo faktov, ale to, čo je z hľadiska nazerania na predmet mojej tvorby nové.“
