Rodený Ostravák, gestami, hlasom aj dikciou trochu pripomínajúci Miroslava Donutila, vedie reláciu tak, aby vynikla spovedaná osobnosť. Ako šéfredaktor spravodajstva a publicistiky pracoval v Českej televízii v Prahe a v Ostrave viac ako dvanásť rokov. Doteraz externe, spolu s manželkou Janou moderuje pre Český rozhlas reláciu Život jako na dlani. Zdôrazňuje, že aj v TA3 si do štúdia pozýva osobnosti a nie celebrity. Ide o tých Slovákov, ktorí majú v živote niečo za sebou a niečo skutočne dokázali. Nerozpráva sa s nimi o banalitách, ale o ich živote, práci, o tom, čo prežili a aký majú názor na dianie okolo seba.
O čo sa usilujete pri rozhovoroch?
Snažím sa ísť viac do hĺbky, dostať sa na koreň veciam. Pochopením a empatickým prístupom chcem z hostí vytiahnuť čo najzaujímavejšie informácie. Ide mi najmä o to, aby sa na obrazovke prezentovali skutočné osobnosti. Ja pritom zámerne zostávam v pozadí, myslím na to, že mám rozhovor posúvať ďalej tak, aby sa mi hosť čo najviac otvoril.
Presťahovali ste sa na Slovensko aj s rodinou?
Áno, presne pred rokom, keď mal syn Kristián týždeň. V lete sme sa však vrátili späť do Ostravy, kde máme ďalšie pracovné povinnosti. Takže k rodine dochádzam.
Čím vás relácia obohacuje?
Pre mňa ako Čecha je úžasnou vecou, že sa môžem osobne stretávať s ľuďmi, ktorých som predtým poznal iba z obrazovky, alebo som ich nepoznal vôbec.
Napríklad?
Nakrúcali sme rozhovor s pánom Chudíkom, ktorého som predtým poznal iba ako slávneho primára Sovu. Už to, že sa s ním môžem zhovárať o jeho osobných veciach a pozerať sa mu pritom do očí, ma, a to myslím naozaj úprimne, veľmi obohatilo. Obdivujem, že v 82 rokoch a po nedávnej operácii a chorobe je čulý, vnímavý a má takú skvelú pamäť. Želám mu pevné zdravie.
A čo tí menej známi verejnosti?
Aj oni sú veľmi zaujímaví. Napríklad profesor Luby (predseda Slovenskej akadémie vied), Mária Mračnová (podpredsedníčka Slovenského olympijského výboru) či Marián Lapšanský (generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie a klavírny virtuóz) sú osobnosti, ktoré na Slovensku ľudia poznajú, no možno aj im pootvoríme nejaké dvierka, ktoré im nie sú známe.
Mám k Slovákom iný vzťah, pretože sem chodievam dlhé roky a našiel som si tu priateľov. Uvedomujem si, že my Česi sa niekedy správame k vám ako k mladšiemu bratovi, o ktorého ten starší vždy nejaví až taký záujem. Vy naopak. Sledujete české médiá a viete, čo sa u nás deje. Napríklad, keď zomrel Pavel Dostál, televízia to vysielala v priamom prenose a zaujímali ste sa o to. Uvedomujem si, koľko tu máte osobností, o ktorých Česi nevedia. Preto si cením, že som dostal od Slovenskej televízie dôveru a môžem moderovať práve takúto reláciu.
Čím sa cítite viac - redaktorom alebo moderátorom?
A aký je medzi tým rozdiel?
Podstatný. Moderátor zvyčajne nedokáže napísať reportáž.
V tom prípade som skôr novinár, ktorý sa snaží počúvať, pýtať sa a hľadať podstatu alebo filozofiu daného.
Nie je v relácii Portrét málo žien?
Máme s tým trochu problém. Tie dámy, ktoré sme pozývali, sú príliš vyťažené a stále to odkladajú. Táto vec je však prechodná. Už máme naplánované ďalšie.
Nebudete perspektívne pozývať do relácie osobnosti z Českej republiky?
Aký kľúč by sme pri tom zvolili? Ešte sme o tom nerozmýšľali. Možno by sme mohli osloviť človeka, ktorý prišiel z nejakých dôvodov na Slovensko. Lenže, ešte je pred nami toľko nevyspovedaných slovenských, že je to teraz naozaj len v podobe úvah.
Kto by ešte v Portréte mal byť vaším hosťom?
Teraz chystáme olympijského víťaza Antona Tkáča, svetového športovca, cyklistu, ktorého som obdivoval ako chlapec a kvôli ktorému mi dedo kúpil bicykel Favorit. Vraciam sa tak do detstva, čo je úžasné. Veľmi sa teším. Spomeniem napríklad aj jednu z prvých československých televíznych hlásateliek Jarmilu Košťovú či skvelého odborníka na gastroenterológiu Antona Vavrečku. Chystáme portréty Magdy Pavelekovej, Emila Horvátha a ďalších.
