Videl som v živote už veľa filmov, ale na máloktorú návštevu kina si spomínam tak presne, ako keď som prvý raz videl Sylvestera Stalloneho v hlavnej úlohe Rocky IV. Predovšetkým však musím spresniť, že sa nepremietalo v kine, pretože aj takéto triviálne snímky boli v čase môjho detstva zakázané. Šlo skôr o konšpiračné stretnutie, paradoxne zorganizované v pionierskom klube, pretože jedine tam na celom sídlisku mali dostupný videoprehrávač. Ktorýsi hrdina nejakým zázrakom zohnal kľúče a zišli sme sa tam v nedeľu doobeda, keď sa nijaký program pre socialistickú mládež nekonal. Mizerná ôsma kópia bola veľmi zle nadabovaná jediným mužským hlasom v petržalskej obývačke. Samotný fakt, že sledujeme niečo zakázané, však negatívne dojmy z kvality zvuku, obrazu aj samotného filmu anuloval. Sprisahanecká atmosféra a posvätná bázeň mohla navodzovať dojem, že nám, skupine deväťročných chlapcov, premiérovo ukazuje svoje nové veľdielo niekto ako Tarkovskij.

Už vtedy som obdivoval, že medzinárodnú kariéru dokázal urobiť herec Sylvester Stallone, ktorý de facto nevie rozprávať, a ktorého by na prijímačkách na VŠMU namiesto do skúšobne poslali k najbližšiemu logopédovi. Dokážem si živo predstaviť, prečo žal úspechy s pornografiou, už horšie však na divadelných doskách v Smrti obchodného cestujúceho, čo ako mladík vyskúšal tiež.

Dnes mi to pripadá trocha choré, ale ako deti sme sa skutočne radovali, keď Stallone zmlátil sovietskeho boxera Ivana Draga, ktorý, mimochodom, predtým na smrť dokaličil svojho najlepšieho priateľa. Rovnaký pôžitok znamenali jatky komunistických jednotiek, o ktoré sa v osemdesiatych rokoch poctivo staral John Rambo. Pochybujem, že tieto filmy niekde našli oddanejších fanúšikov ako v krajinách, kde sa vôbec nemali premietať.

Neverím vlastným očiam, keď dnes na bilbordoch po celom meste vidím Stalloneho, ktorý znova hrá Rockyho a chystá aj pokračovanie Ramba. Ešte neuveriteľnejšia mi však pripadá správa, že Stallone pripravuje sfilmovanie románu Štyridsať dní Musa Dagu od Franza Werfela, príbeh o masakre Arménov Turkami v roku 1915. Ako tínedžer som tú angažovano-dobrodružno-gýčovú tehlu prečítal, za čo sa celkom obdivujem, pretože dnes by som to už asi nezvládol. Ešte skôr, ako sa nakrútil meter snímky, zakázala turecká vláda všetky Stalloneho filmy. Jednému z najbizarnejších filmárov dneška to zrejme zabezpečí príval nových oddaných fanúšikov vo veku od päť do desať rokov.