Björn Dählie po svojich tretích ZOH v Nagane ‘98

Tak ako má Amerika Muhammada Aliho, Jordana či Gretzkého, Brazília Pelého či Sennu, Rusi Jašina, Češi Zátopka či Jágra, Nemci Grafovú či Beckenbauera a Švédi Borga, Nórsko má zase hrdinu, ktorý celé desaťročie kraľoval v bielej stope. Hoci každá bežecká dynastia mala svojich kráľov, máloktorý z nich dosiahol počas kariéry to, čo Björn Dählie. Za všetky triumfy vraví jeho osem zlatých a dve strieborné medaily z troch zimných olympiád (1992 Albertville, 1994 Lillehammer a 1998 Nagano), čím sa stal pravdepodobne nadlho neprekonateľným najúspešnejším športovcom bielych olympiád. Ale aj v štatistikách zlatých medailí z letných OH pred ním figurujú iba atlét Carl Lewis a gymnastka Latyninová s deviatimi titulmi.Šampión s rozdielnou dĺžkou nôh

Jedným z hlavných krokov športovca k úspechu je naučiť sa vyhrávať. Človek musí dokonale veriť vo svoje sily a schopnosti. Práve psychológia víťazstva má obrovské pozitívne pôsobenie. K tomu mi pomáhajú a znovu ma motivujú články v novinách, najmä však video, z ktorého si prehrávam svoje veľké víťazstvá.

Dählie o motivačných faktoroch vo vrcholovom športe

So svetovým šampionátom v Trondheime pred štyrmi rokmi sa viaže veselá príhoda, ktorá v tom čase obletela celý športový svet. V Nórsku bolo totiž málo ľudí, ktorí by meno Dählie nepoznali. V čase majstrovstiev sa však takýto „čudák“ predsa len našiel.

„Viete, práca je práca. Času na to, aby som sa zaujímal o to, čo sa deje v okolí, mi akosi nezostáva. Ale vedzte, teraz ma to veľmi mrzí,“ ospravedlňoval sa v jednej zahraničnej reportáži istý muž. Bol ním Arme Lien, upratovač toaliet v areáli lyžiarskeho štadióna. Pre reportéra to boli „dve muchy jednou ranou“. Objavil neuveriteľné – dospelého Nóra priamo v dejisku MS, ktorý nevedel, kto je Dählie, hoci 184 cm vysokého svetlovlasého Björna vtedy poznali aj malé deti. Zároveň však jeho reakciou poukázal na vzťah a úctu k ľuďom, ktorí niečo významné pre krajinu znamenajú. Upratovač totiž oduševnene dodal, že na meno Dählie už nikdy nezabudne.

Björn sa stal pre mnohých obyčajných ľudí vzorom najmä vďaka svojmu prístupu k životu, prírode, vzťahu k neznámym ľuďom. A ak aj istá časť médií tvrdila, že Dählie patrí k športovcom, ktorí novinárov nemilujú, z čoho pramenila jeho povesť arogantného muža, nebolo to celkom tak.

Sám Dählie raz vyjadril svoj názor na novinárov týmito slovami: „Mám rešpekt pred ich prácou. Dokážem dokonca pochopiť aj to, že ich zaujíma moje súkromie. Verejnosť je na to zvedavá, a my, známi či slávni, jej svojím úspešným životom tie odpovede dlhujeme. Ale čo robiť, ak novinári po celý rok chodia s tými istými unavujúcimi otázkami: akú budete mať formu, aké máte ciele, koľko získate medailí? Či naozaj nejestvuje aj v športe a v jeho zákulisí niečo zaujímavejšie? Neraz mi už napadlo, že všetky svoje odpovede si raz nahrám na kazetu a potom ich novinárom iba prehrám. Nechápem, prečo nedokážu byť vynaliezavejší.“

Björn pritom, samozrejme, nemal na mysli novinárov, ktorí boli schopní vypátrať o ňom aj tie najutajovanejšie informácie. Doslovnú bombu v tomto smere spôsobil svojho času denník Dagbladet, keď oznámil, že Björn má pravú nohu o centimeter kratšiu ako ľavú. Aj preto mu museli ortopedicky upravovať lyžiarsku obuv. Hendikep? Nie.

„Pozrite sa – kým vyhrávam a najmä, ak mám pôžitok z pretekania, potom to nestojí za reč,“ reagoval Dählie.

Idol so zmyslom pre humor

Keď bol syn Sivert malý, často doma plakal. Trápilo ma to, vedel som, že nie som ten najsprávnejší otec, ktorý príde o tretej popoludní z práce a venuje sa rodine. Stále som bol na cestách a počas návratov ma vyčerpaného synov plač neustále zobúdzal. A tak som odchádzal spávať do pivnice nášho domu. Susedia si nás doberali, že sme s Vilde ešte príliš mladí na to, aby sme spávali v oddelených spálňach. Björn o svojom rodinnom živote

Dählie je nielen dobrý športovec, ale aj dobrý a vtipný spoločník. Túto vlastnosť prejavil naplno počas svojej tretej a kvôli zraneniu aj poslednej olympiády. (V novembri 1999 sa totiž počas tréningu na kolieskových korčuliach zranil a po následnej operácii chrbta už nenabral pôvodnú kondíciu, silu i vieru, že by na ZOH 2002 v Salt Lake City dokázal ešte zabojovať o medaily.) Vlastne, ako bezprostredný človek sa ukázal ešte pred odchodom do japonského Nagana: „Ak sa mi podarí na svojej tretej olympiáde čo len raz zvíťaziť, potom to okoštujeme,“ vyhlásil a ukázal fľašu s domácou pálenkou, ktorú si vyrába v dedinke Nannenstad, asi 70 kilometrov od Osla.

Neúspech Dählieho na tridsiatke, prvej disciplíne v Nagane, však plnú fľašu zachránil. Médiá sa ho už chystali poriadne kritizovať. Veď skončiť až na 20. mieste, to nemôže byť nič iné ako zlyhanie. Alebo zle načasovaná forma? Nakoniec to bolo všetko ináč. Aj ďalší favoriti – Smirnov, Forsberg, Behle či Alsgaard – sa totiž poriadne trápili. Chyba bola v servismanoch.

A potom prišiel 12. február 1998 a klasická desiatka. Dählie bol presvedčený, že tu už zaberie. Veď tých 8500 kilometrov, ktoré natrénoval aj v roku pred olympijskými hrami, nemôže vyjsť nazmar, aj keď atmosféra pozdĺž stopy „nehecovala“ lyžiarov tak ako v nórskom Lillehammeri.

„Bežecké lyžovanie nie je v Japonsku ešte celkom doma, fanúšikovia športu ho ktovieako neprijali. Akonáhle som vybehol a zmizol v lese, prepadli ma obavy, aby som sa tam nebodaj nestratil. Nemalo to grády, takmer žiadni diváci,“ posťažoval si muž, ktorý práve v Nagane dosiahol v tento deň historický triumf. Svojím šiestym zlatom sa vtedy predral do čela historického medailového rebríčka zimných olympiád. Siedme pridal v bezkonkurenčnej nórskej štafete a ôsme v najťažších pretekoch svojho života. „Na 50-kilometrovom maratóne sa mi zahmlievalo pred očami, posledné stovky metrov som bežal už iba zázračnou silou vôle. Bolo to moje najväčšie víťazstvo v živote. Hádam aj preto, že ešte nikdy doteraz som nebol tak blízko k myšlienke, že to vzdám.“

A tak znovu a znovu hovoril v obkolesení novinárov o metodike svojho tréningu, vysokohorskej príprave na ľadovcoch s najdokonalejšou počítačovou technikou. Dählie si v čase svojho vrcholu „programoval“ aj stravu, aby pravidelne vyhodnocoval nadobudnutú energiu. No a o krvnom laboratóriu, ktoré sledovalo funkcie jeho tela počas každého tréningového výjazdu, by sa mohli písať ódy.

Keď medveď stretne medveďa

Pred dôležitými pretekmi som býval kedysi podráždený. Aj preto, že som nebojoval iba o niektorú z medailí, ale vždy aj o rolu favorita. Pripadal som si preto ako líška. Vypustíte ju a hneď za ňou svorku divých psov, aby ju uštvali. Ak líška utečie, majú vlastne všetci po zábave. Keď ju však pes „dostane“, na chvíľu sa stane hrdinom. Prejde iba zopár okamihov, a všetci si začnú lámať hlavu nad tým, čo sa to s líškou asi deje, keď sa nechala chytiť.

Dählie o pretekárskych pocitoch

Dnes Björn Dählie (Björn v nórštine znamená medveď) objavuje prírodu na rôznych kontinentoch. Pred rokmi pôsobili senzačne správy o putovaní lyžiarskych súperov a zároveň priateľov – Kazacha Vladimira Smirnova a Nórov Vegarda Ulvanga a Björna Dählieho – sibírskou tajgou. Stanovali na brehoch Jeniseja, lovili ryby. A takto „naháňali“ nielen zážitky, ale aj kondíciu, odolnosť.

O prírode by raz chcel Dählie profesionálne nakrúcať dokumenty. Niečo už má aj za sebou, keď zmluvne spolupracoval s jednou nórskou televíznou stanicou. „Veľmi rád sa kochám západom slnka, keď lovím zver či chytám ryby. Je to najkrajší spôsob relaxácie, aký si dokážem predstaviť,“ vyznal sa muž, ktorý niekoľkokrát nakrúcal aj prírodné scenérie na Aljaške. „Nikdy nezabudnem na stretnutie s grizlym. Nemuselo dobre dopadnúť už aj preto, že tento obrovský medveď je rýchlejší ako človek. Stál štyridsať metrov odo mňa. Vedel som, že nesmiem vziať nohy na plecia. A tak som stál ako prikovaný bez pohnutia a dívali sme sa navzájom do očí. Vedel som, že vo väčšine prípadov maco odíde. Vydýchol som si, pretože aj teraz sa obrátil a zmizol. Po chvíli strachu som sa vydal opačným smerom v tempe, akoby išlo o ďalšie olympijské zlato.“

Šťastie je robiť šťastnými iných

Keby som bol po otcovi, zrejme by som nikdy na lyžiach nebehal. Otec je skôr veľký mysliteľ. Vždy mi dohováral, že človek by mal v živote vedieť o niečo viac, ako je napísané na škatuľke od vosku. A tiež tvrdí, že sedemdesiat percent úspechu tvoria dispozície po rodičoch. Všetko sú vraj gény. Žiadne však nemôžu vyvážiť obrovskú dávku driny, ktorú som počas kariéry podstúpil.

Dählie o zdroji svojich úspechov

Dählie je chlapec z nórskeho vidieka. Narodil sa 19. júna 1967 v Elverume, kde sa, obrazne povedané, každé dieťa učí hovoriť s lyžami na nohách. Hoci Dähliemu učarila severská kombinácia, nakoniec zostal iba pri bežkách, pretože z mostíkov neskákal ďalej ako jeho rovesníci. V devätnástich sa dostal do reprezentácie, z ktorej ho až do definitívneho rozhodnutia ukončiť skvelú kariéru, čo oznámil práve minulý štvrtok, vyradilo iba ak zranenie.

Iný druh smoly mal ako benjamín národného tímu na ZOH v Calgary 1988, kde sa ako náhradník na súťažné trate nedostal. Na svojich premiérových MS 1991 vo Val di Fiemme vybojoval svoje prvé dve zlaté medaily, iba zo svojich posledných MS pred dvoma rokmi v rakúskom Ramsau odchádzal bez najcennejšieho kovu.

Dählie vyhral rekordných 46 pretekov Svetového pohára a šesťkrát získal krištáľový glóbus za celkové prvenstvo v tomto seriáli. Na svetových šampionátoch získal 9 zlatých, 5 strieborných a 2 bronzové medaily.

Keď sa ho pred ZOH v Nagane ruský reportér magazínu SportExpress spýtal, koľko dostal za úspechy v Lillehammeri, bez okolkov odpovedal: „Okolo troch miliónov našich korún, čo je asi 450-tisíc dolárov. Mal som ale aj finančne úspešnejšie sezóny. Podaktorí mi dokonca hovorili, že mi to hodí aj do milióna, pritom vraj podnikám, mám kopec reklamných aktivít. Sú to slušné peniaze, mohol by som mať pocit, že som bohatý. V živote však existuje aj iné, krajšie šťastie. Vnútorný pocit spokojnosti, keď robím šťastnými iných. Moju životnú družku Vilde, našich synov Siverta a Sandera. Po väčšom bohatstve naozaj netúžim.“

To šťastie sídli v úhľadnom drevenom rodinnom dome v zákutí uličky Nannenstadu s romantickým názvom Cathinka Guldbergs. Občas z neho zaznie Pink Floyd, pre Dählieho najpríťažlivejšia muzika, ku ktorej si teraz už môže dopriať aj obľúbený vínny strik. A spomínať, pretože Dählie má naozaj na čo.

MARTIN PRÍBELSKÝ