V polovici marca hralo nitrianske Divadlo Andreja Bagara namiesto v Nitre v britskom meste Bath. Do Veľkej Británie cestovali Nitrania na festival Shakespearových hier. Tri razy tam zahrali svojho Macbetha, inscenáciu českého režiséra Vladimíra Morávka, ktorá okrem iného získala na DOS-kách 99 ocenenie Inscenácia roka. Bola to odvaha, ponúknuť Britom Macbetha v pyžame, s typickou slovenskou chalúpkou, trpaslíkmi, opekaním špekáčikov a pridanými monológmi. Ale, čuduj sa svete, publikum spontánne reagovalo, výborne sa zabávalo, dokonca s rukami nad hlavou po tri večery nadšene tlieskalo. Britské divadlo a kritika česko-slovenskú interpretáciu Shakespeara nielenže akceptovali, ale aj vysoko ocenili, dokonca ju zaraďovali k tým najpozoruhodnejším uplynulého desaťročia.

O tom, aké to bolo hrať v konzervatívnom Anglicku čosi tak typicky anglické, ako je Shakespeare, zaznamenal pre Magazín SME dramaturg predstavenia, umelecký šéf DAB Svetozár Sprušanský.

Slintačka nie je steaku súperom

Všetko sa začalo absolútne nevinne. Riaditeľka divadelného festivalu v Bath, Barbara Matthews, sa o Macbethovi dočítala v článku divadelného kritika, ktorý sa na Slovensku zúčastnil medzinárodného festivalu Divadelná Nitra. Faxom si zažiadala o videozáznam z inscenácie a o týždeň prišlo pozvanie na festival. Potiaľ to šlo hladko, no potom sa začali dlhé mesiace vybavovania technických podmienok, finančných náležitostí, zlacnených leteniek, zmlúv, víz, povolení a tak ďalej. Ani sa nám veriť nechcelo, keď sme sa nakoniec naozaj vybrali na cestu na letisko a nastúpili do lietadla, smer Veľká Británia. Mimochodom, počas zájazdu sme ani v najmenších detailoch nezaregistrovali médiami avizované prejavy paniky z choroby šialených kráv, slintačky a krívačky. Briti s úsmevmi a vyrovnanosťou sebe vlastnou konzumovali hovädzie mäso v akejkoľvek podobe a úprave.

Oxfordský Bath

Mestečko Bath, kde sa festival odohrával, je od Londýna vzdialené asi dve hodiny cesty po diaľnici. Je to tretie turistami najnavštevovanejšie mesto Veľkej Británie a na svojich návštevníkov dýcha úžasným pokojom, vyrovnanosťou, prívetivosťou a priam rodinnou atmosférou. Architektúra mesta je takmer totožná s univerzitným Oxfordom. Obidve mestá spája nielen rovnaký kameň, z ktorého boli budované, ale aj meno architekta, ktorý ich projektoval. Všade sú obchodíky, kaviarne, reštaurácie či typické anglické puby, no hoci sú akoby zminiaturizované, nikde sa netlačíte. Najväčšou atrakciou a klenotom Bathu sú však starobylé kúpele, z ktorých sa dodnes čerpá liečivá voda. Do kúpeľov nazreli aj herci nášho divadla a obdivovali prepracovanú štukatúru a historické múry, v ktorých akoby sa naozaj zastavil čas. O Bathe sa šepká, že v ňom žijú ministri a predstavitelia najvyššej štátnej administratívy, ktorým sa už zunoval Londýn. A predovšetkým, ktorí si to môžu dovoliť. Žijú si v pokoji a primeranom, striedmom prepychu. Keďže v Bathe sídli aj britské ministerstvo obrany, je mesto štedro financované z mnohých zdrojov.

Slovenský Macbeth – O. K.

Hrali sme v Theatre Royal Bath, divadle, ktoré vzniklo v roku 1805. Napriek dvom rekonštrukciám sa jeho historická podoba a atmosféra nenarušila. Divadlo má v krajine povesť exkluzívneho stánku, v ktorom štartujú významné osobnosti domáceho divadla a kde sa predstavujú pozoruhodné inscenácie zahraničnej produkcie, takže cestu sem merajú významní kritici z Londýna aj z okolia.

Na festivale sme mali hrať tri predstavenia. Hoci boli všetky vypredané, spočiatku sme sa báli konzervatívneho publika. Predsa len, ako Angličania zareagujú na oravskú drevenicu, Labudu ako Macbetha v pyžame, slovenské ženičky – čarodejnice, a na morávkovskú originálnu interpretáciu. Naše obavy však boli zažehnané hneď v prvých minútach úvodného predstavenia. Práve preto, že Briti Shakespeara tak dobre poznajú, výborne sa zabávali a na záver nás odmenili ozajstnými ováciami.

Následnej recepcie sa zúčastnili nielen festivaloví hostia, kritici a divadelníci z iných súborov, ale aj miestna regionálna honorácia a finanční, obchodní a priemyselní magnáti. Tí nám radili, ktorú whisky treba popíjať – lebo v nej majú svoje akcie – a ktorý historický automobil si treba kúpiť. Britská kritika nám oficiálne poďakovala za zážitok, ktorý im poskytlo naše predstavenie, a dokonca zazneli slová o odvahe, s ktorou sme pristúpili k Shakespearovi. Oslobodili sme ho vraj od predsudkov a nanovo ho objavili pre Britániu i ostatný svet.

Niektorí z hostí sa nás pýtali, kam sa s Macbethom poberieme ďalej na našom európskom turné. Museli sme odpovedať, že sa vraciame na Slovensko, hoci v Nitre nám ležia na stole pozvánky do Poľska, Slovinska a Rakúska. Ministerstvo kultúry SR však zatiaľ na našu žiadosť o úhradu štvrtiny nákladov na účasť na festivaloch nezareagovalo.

V Anglicku dajte na povery

Dve perličky na záver. Keďže divadlo v Bathe nemá točňu, objednali ju pre nás v svetoznámej Royal Shakespeare Company. V noci ju priviezli, namontovali, sfunkčnili a obalili dvoma vrstvami drevenej podlahy. Na tej spodnej bol vyrazený podpis samotného Shakespeara. Neodolal som a kúsok z dosiek Kráľovskej Shakespearovskej spoločnosti, na ktorých DAB hral, som si odniesol na pamiatku.

Druhá spomienka je trochu krvavá. Počas technickej prípravy predstavenia, stavby dekorácie a osvetlenia scény nás miestni technici upozornili, že v Británii sa slovo Macbeth môže na javisku vysloviť len počas inscenácie, inak sa o ňom hovorí iba ako o „škótskej hre“. Meno Macbeth vraj totiž prináša divadelníkom nešťastie a smolu, niečo zlé, krvavé a nebezpečné. Nechceli sme veriť, ale nakoniec sme uverili. Počas prestávky sa v Macbethovi búra domček Macbethovcov, aby ho vymenila červená dekorácia. No a hneď pri prvom predstavení si počas tejto prestavby jeden z našich technikov poranil ruku a anglické divadelné dosky boli doslova pokropené slovenskou krvou.

Ako vidno, divadelné povery sú na to, aby sa im verilo, a platia rovnako pre domácich, ako aj pre cudzincov.

SVETOZÁR SPRUŠANSKÝ