Mysleli sme si o nej, že je nezmar. Vždy sa znovu pozviechala z každej krízy, medzi rečou sem–tam zašomrala, že sa necíti najlepšie, ale tvrdohlavo sa vracala k svojej práci, k Mostom ako hlavnej náplni svojho života posledného obdobia. Prevzala Mosty ako dedičstvo a záväzok po svojom synovi Vladovi Čechovi, zakladateľovi tejto „tribúny česko-slovenskej vzájomnosti“, ktorý tragicky zahynul v roku 1994.
Síce stokrát tvrdila, že už to nechá, že už akosi nevládze, ale nikto ju v tomto ohľade nebral vážne. Vedeli sme, že to nemôže urobiť, lebo ju to má vo svojej moci. Zostala Mostom verná až do svojej smrti. Bila sa za ne ako levica, zachraňovala ich pred nežičlivosťou jednotlivých politických garnitúr a viackrát aj pred krachom, ktorý sa zdal byť už-už na spadnutie.
A často pritom musela presviedčať aj nás skeptikov, ktorí sme ju síce mali radi a stáli sme pri nej, ale neverili sme, že ten jej boj má ešte stále nádej na úspech.
Obdobie Mostov však bolo len logickým pokračovaním celého jej predchádzajúceho vzrušujúceho života. Pochádzala zo slávnych slovenských národovecky orientovaných rodov – Bellovcov a Kňazovičovcov. Jej starý otec Metód Bella bol signatárom Martinskej deklarácie a jej praprastrýko je autorom chorálu Aká si mi krásna, ty rodná zem moja.
Boli to však národovci čechoslovakistickí, ktorí v spojení Slovákov s Čechmi videli garanciu zachovania a rozvoja slovenskej identity. V ich duchu pokračovala Soňa Čechová, takto vychovala aj svoje deti.
Pre svoju buričskú povahu sa dostala do nemilosti komunistického režimu – napríklad aj ako redaktorka vydavateľstva Tatran za vydanie Pasternakovho Doktora Živaga, či ako prekladateľka Tolstého, Nabokova a iných. Mnohé jej preklady mohli vyjsť až po roku 1989. Vtedy, po pôsobení v Kultúrnom živote, prešla do Mostov ako ich šéfredaktorka a vydavateľka a začala sa venovať publicistike. Táto činnosť jej vyniesla aj cenu prezidentov Havla a Kováča za zásluhy o rozvíjanie česko-slovenských vzťahov.
V zborníku Krehká sila vyšiel rozhovor príznačne nazvaný Láska je tendencia k sebaprekračovaniu (vydala Zora Bútorová v Kalligrame 2001), v ktorom Soňa Čechová krásne vystihla krédo svojho života: „Takže hlavná múdrosť, ktorú som zo života vyťažila, je vedomie zmyslu. Všetko, čo má pozitívny zmysel, stojí za námahu. Bez tohto pocitu ani ľudské šťastie nie je možné. Ale v tej chvíli, keď vzťah alebo spolužitie, alebo práca má zmysel, má zmysel aj život. Ani láska by nemala zmysel, keby život nedvíhala či nezveľaďovala.“
