Budova, v ktorej máme kanceláriu, je stará, má kamenné múry. Napriek tomu sa nám zdalo, akoby sa zachvela. Ten náraz bol neočakávaný, prekvapivý. Vojna? Teroristi? Tým smerom je elektráreň a „chemická“. Srdce mi búši. Volám domov, sieť je preťažená. Vybieham von a vidím z kopca stĺp akoby horiaceho dymu. Že by „Dolina“? Je to tým smerom, vojenské opravárenské závody Nováky. Srdce mi stále búši. Konečne som sa dovolal domov. Všetci sú vystrašení, ale v poriadku. Oblak dymu sa pomaly rozplýva a opäť vidieť Nováky.
Volá mi brat: Meďo mal poobednú. Voláme jeho rodičom - nič nevedia a sú tiež celí vyplašení. Média chrlia množstvo informácií a nikto okolo nenachádza vhodné slová. Mlčíme. Znovu brácho: Meďa previezli vrtuľníkom do Banskej Bystrice. Má zlomenú stehennú kosť, rozdrvenú časť lebečnej kosti a pomliaždený mozog. Držia ho v umelom spánku a ide do sály... Stav je kritický. Je malá šanca, že prežije a ak, tak pravdepodobne s vážnym postihnutím...
Pozerám na Markíze mimoriadne správy. Vidím ťažko zraneného na nosidlách, ktorého idú nakladať do vrtuľníka. Tlačia sa mi slzy do očí. Spoznávam ho - je to Meďo.
Bože, prečo? Je to taký super chlap! Niekedy expert, ale super kamoš.
Má aj mladšieho brata, je ťažko chorý, chodí na chemoterapiu. Nechcel by som byť v koži ich rodičov. Mám plnú hlavu myšlienok a zároveň neviem, čo povedať. Spánok dnes bude problematický.
Myslím na neho a na jeho rodičov. Myslím na všetkých čo tam boli. Hlava plná a opäť chýbajú vhodné slová. Mlčím a v očiach sa ukazuje ďalšia slza.
Autor: Štefan Mikuš
