o otvorenosť názorov práve v Poľsku som nečakal... a na Slovensku nezaregistroval.
Som na diaľnici Lodž - Poznaň a mám pustené rádio. Súčasťou správ je aj diskusia. Diskutujúcimi sú výhradne katolíci a rozoberajú list pápeža k odstúpenému poľskému biskupovi, spolupracujúcemu s poľskou ŠtB. Nie som katolík, ale diskusia ma zaujala, takúto otvorenosť názorov práve v Poľsku som nečakal... a na Slovensku nezaregistroval.
Prekvapila ma otvorenosť veriacich v krajine, ktorá sa z jednej diktatúry dostala do druhej. Narážam na výmenu sôch na námestiach, premenovaniu ulíc, množstvo gýčových modiel na dedinách, v predzáhradkách, vyzdobených zástavkami, a čo je najhoršie, v noci blikajúcimi ako nevestince. Namiesto červenej zástavy s kosákom a kladivom všade vejú vedľa domácej červeno–bielej, žlto–biele zástavy cudzieho „państwa“.
Svoju náboženskú organizáciu jeden z diskutujúcich prirovnával k pošte, kam idú ľudia, lebo musia, kde farár je zamestnancom a vlastne je v štátnej službe. Práve problémy spolupráce ukázali, že toto je potrebné zmeniť. Padli slová o tom, že farár by nemal byť závislý od štátu...
Diskusia prebiehala v podvečer Popolcovej stredy, keď sa má podľa tradície odpúšťať. A práve na druhý deň, v stredu, sa malo odpúšťať všetkým farárom, čo sa dali kúpiť poľskou ŠtB (asi 15 percent z 25–tisíc poľských farárov).
Diskutujúci súhlasili, že ako kresťania, by mali odpúšťať kajúcnym sa, no problém bol práve s biskupom Stanislawom Wielgusom (a jemu podobnými), čo sa pod ťarchou dôkazov priznal, s veľkým šou odstúpil, no potom všetko odvolal. Nekajal sa a nežiadal verejne o odpustenie. Podstatou diskusie bolo, či má Stašek morálne právo vrátiť sa do biskupskej služby, či to nebude popretie tých, čo sa nedali zlomiť .
Nie sme v práve eštebákov súdiť. Na to sú súdy, či už pozemské, alebo ten najvyšší, kde už nijaké skartácie nepomôžu. A tohto súdu sa biskup nebojí? - padla otázka v rádiu.
Ja už mám odpúšťanie za sebou. Môj bývalý bonzáčik, kamarát spolubývajúci, sa mi sám priznal, že na mňa a mojich spolužiakov donášal. Zabolelo ma to, hoci som niečo tušil. Vedeli o nás naši dozorcovia na moskovskej ambasáde priveľa... Nezvládol psychický tlak a vzdal sa zahraničného štúdia, no vtedy sme ešte nepoznali dôvody. Priznal sa mi až na Slovensku. Zobralo nás to oboch - riešili sme to pekne tvrdo po rusky. Vtedy nás v Piešťanoch vyviedli z rýchlika Tatran, ktorý sme nejako omylom pribrzdili - k policajtom. Tak sme to prežívali. On však oveľa, oveľa viac. Bolo to v septembri 1989 a ja som mu vtedy v Piešťanoch odpustil. Na jar 1990 sa vraj zastrelil.
Nechcem komentovať, čo sa deje na Slovensku, nežil som tu. Viem len jedno, ak človek zradí a nekajá sa, verejne neprosí o odpustenie tých, ktorým ublížil, možno nedobrovoľným skutkom, mal by zmiznúť z verejného života. V tomto bode absolútne súhlasím aj s diskutujúcimi poľskými katolíkmi.
Autor: Miro Tropko
