Od grotesky po melodrámu - tak by sa dala opísať inscenácia hry kultového ruského dramatika Nikolaja Koljadu Sliepka v prešovskom Divadle J. Záborského.
Hrdinami sú členovia vidieckeho divadla, ktorých spájajú bizarné osobné sympatie i antipatie. Jeho optika vychádza z láskavého porozumenia, nechýba jej ani ironický nadhľad. Avšak preložiť ruské reálie k nám je dnes asi nemožné. Ak u Koljadu zaznie sovietska hymna, má presné konotácie. Naša realita sa od tej ruskej už vzdialila, ekvivalent k takémuto detailu sa hľadá ťažko. Podobne pôsobia aj ďalšie pre nás málo čitateľné skutočnosti, tým hra stráca význam i komický rozmer. Koljadovo spoločenstvo vidieckych hercov sa tu nepremenilo na obraz ľudí z okraja.
Prešovskí inscenátori si asi limity remeselne dobre napísanej komédie postupne uvedomovali. Hľadali všetko, čím by podčiarkli to univerzálne z Koljadovej žánrovej skice. Štefan Hudák potláčal ruské reálie. Interiér provinčnej izby posunul do sociálnej roviny. Akoby celé Štúdio DJZ bolo jedinou izbou ošumelej slobodárne z nášho vidieka. I kostýmy uprednostnili typológiu postáv.
Martin Kákoš viedol hercov k zvýrazneniu paradoxov príbehu. Kde sa text ironicky pohráva s ľuďmi z okraja spoločnosti, tam tvorí groteskné situácie. To platí najmä o druhej časti. Kde autor filozofuje a moralizuje, tam sa do predstavenia vkráda lacná melodráma.
Prešovská Sliepka ponúka vyrovnané herectvo. Asi najpôsobivejšie stvárňuje starnúcu okresnú herečku Allu Jana Valocká. Ešte priemernejšiu herečku Dianu rozohráva Zuzana Kúšiková. Igor Kasala drží svojho Vasilija v jemne štylizovanej maske hysterika. František Javorský svojmu Fjodorovi pridáva aj čosi tragické. Nad všetkými sa vznáša slobodná Nonna Jany Jurišincovej, patrične drzá a nezávislá.
Hoci prešovská inscenácia teda nie je jednoliata ani v téme, ani v prostriedkoch, v celoslovenskej záplave bulváru patrí isto medzi to lepšie.
Autor: Oleg Dlouhý
