Po skúške na koncert so Slovenskou filharmóniou a Oliverom Dohnányim povedal Juraj Čižmarovič, že na Šostakovičov 1. husľový koncert treba svaly... V piatok večer potvrdili jeho slová kropaje potu, ktoré z neho vytryskli doslova s poslednými tónmi. Technická náročnosť sólistovho partu je obligom sólových koncertov, Šostakovič pridáva turbulentnú myšlienkovú riavu, náročnosť v komunikácii s orchestrálnym partom a extrémnu časovú záťaž – husle sú „na scéne“ takmer bez prestávky. Ak zjednodušíme partitúru na dva hlasy – sólistu a orchester – v tomto prípade sú v partnerskom vzťahu porovnateľnom s pozíciou komorných spoluhráčov. Na „kritizovateľný“ výkon nestačí dirigentovi a orchestru štandardný počet skúšok, a z tohto pohľadu treba vysloviť Dohnányimu i orchestru zhovievavé uznanie.
„Záľaha“ sugestívnej Šostakovičovej hudby neodolateľne láka a hrozí nebezpečenstvo, že sólistu pohltí natoľko, že nemá dostatok energie podeliť sa so svojím vnútorným zážitkom. Vykresať z úžasnej, valiacej sa „hmoty“ tejto hudby reálne a rôznorodé tvary, je naozajstným majstrovstvom. Tu niekde sú rezervy čerstvého Čižmarovičovho naštudovania, ktorého momentálnymi devízami sú vrúcny prejav zrelého muža, ochota hrať úprimne a „na doraz“.
V ére detských mediálnych hviezd, interpretujúcich sotva na prahu dospelosti diela s komplikovanými posolstvami, však Čižmarovičov výkon vyznieva ako návrat do sveta prirodzeného hudobného zážitku – s radosťou z hudby a iskrením medzi pódiom a hľadiskom.
Autor: Andrea Serečinová (Autorka je šéfredaktorkou Hudobného života)
