V tom kúte sedela enkláva priaznivcov slovenského atléta. Otec Mikuláš Konopka, Mikiho brat–dvojička kladivár Miloslav, tréner Milan Haborák a jeho bratranec Ivan Švejna.
„Radšej by som bol na ploche a súťažil. Čo som pokazil však Miki stonásobne napravil,“ chrlil do telefónu pár minút po súťaži jeho tréner, švagor i súper v kruhu Milan Haborák, ktorý v kvalifikácii vypadol. „Narýchlo som si kúpil lístok ako bežný divák. Bol som mohutne ,fandiaci' tréner.“
„Pri prvom rozcvičovacom pokuse som stŕpol, Mikimu nevyšiel. Bol to ojedinelý prípad z tých nespočetných stoviek, ktoré v trénigoch vrhol. Miki pravidelne dosahoval o meter viac ako ja. U mňa to bolo 20,50 m. Vyšlo to presne, Miki chvalabohu potvrdil moju matematiku. Pridal však podstatne viac. Vždy vedel súťažiť. To, čo predviedol dnes, bola fantázia, lepšie sa súťažiť nedá,“ prekrikoval Haborák hluk v hale.
Šampiónov tréner sa na chvíľu odmlčal. Vysvetlil: „Očami som zisťoval, či sa niekomu z našej skupinky nepodarilo zohnať slovenskú vlajku. Nevieme sa dočkať slávnostného ceremoniálu. Celý život som túžil po takej chvíli. Zavriem oči a budem na stupni s Mikim. Zlato je na Slovensku i v rodine.“
Miki už raz na stupni víťazov stál. Bronz s viedenskej haly mu zobrali pre dopingový priestupok. Aj Haborák poznal zákaz činnosti na dva roky za rovnaký prehrešok. Sú obavy? „Nie sú, hoci nič na svete nie je stopercentné,“ vypálil Haborák tajuplne. S počuteľným smiechom.
