„K písaniu básní človek nepotrebuje absolútne nič,“ hovorí ERIK ONDREJIČKA. Geodet, ktorému vyšla druhá zbierka Tanec večerných vločiek, sa netají tým, že slová sa naňho vlastne dohodli a on k týmto „piesňam“ len píše nadpisy.
„Píšem do hlavy, neriešim dilemu či papier, alebo počítač. V aute, vo vani, na pracovnej porade - k tomu človek nič nepotrebuje, iba sa tváriť, že niekoho počúva a usmievať sa. Mám rád tú spevavosť a mám ju už v hlave. Je to hra slov niekde na pozadí. Ja ani neviem, kto to v nás tie básne píše,“ vysvetľuje.
Jeho „kúsky sveta a nášho života v ňom“ pritom oplývajú zvláštnou ľahkosťou. Ľubomír Feldek ho nazval básnikom, ktorý sa už nemusí vyvíjať. „Má vopred vyhraté,“ hovorí. „Túži si zapolemizovať s nezrozumiteľnými básnikmi, ale nemá u nás s kým takú polemiku viesť. Svojím spôsobom je tu sám. Jeho básne zrozumiteľnosťou vôbec netrpia.“
Ako Ondrejička hovorí, stále sa spolieha na rým, no písať iba rýmovanú poéziu by bolo trocha málo. „Pochopiteľne, obdivujem aj poéziu písanú voľným veršom. A čím som starší, tým viac verím, že každá cesta niekam vedie. A tak aj poézia má právo na to, aby bola akákoľvek. Ak teda niekto napríklad túži napodobňovať náhodné sekvencie nafetovaného počítača a má svojich čitateľov, má to svoj význam. Napríklad, že si takýto básnik možno spláca karmické dlhy z predošlého života, naplneného pýchou,“ smeje sa. „A jeho čitatelia sa sami masochisticky trestajú čítaním.“ Jemu samému by však bolo ľúto, keby sa s textom trocha nepohral.
Tanec večerných vločiek je najmä o vyblednutých, ale aj živých spomienkach z detstva a o smútku, nerozlučne spätom s krásou. „Smútok je vzácny dar. Slzy smútku nám pomáhajú odplavovať trápenie, bez ktorého by náš život nebol kompletný. Mám svet čoraz radšej. Napriek všetkému negatívnemu sa mi zdá byť svojím spôsobom dokonalý,“ hovorí.
„Niekomu možno padanie vločiek pripadá ako chaotický pohyb, ale pre mňa je symbolom vyrovnania sa s kolobehom života. Z pohľadu vesmíru je padnutie jednej snehovej vločky také dôležité ako jeden život, teda nesmierne.“ Druhá zbierka je síce melancholickejšia ako autorov debut, no má s ním spoločnú túžbu, „dokázať žiť svoj život v tej najprítomnejšej forme“.
„Lenže žitie pre prítomnosť som nevymyslel ja,“ tvrdí milovník poézie Omara Chajjáma. „V tejto zbierke nadväzujem na túto tému. Napríklad aj v básni Tajomstvo reči. Reči, čo možno naozaj lieči, aj keď stále iba ticho fúkam vetru do ucha, jesenné blues vyplakané dosucha,“ končí Ondrejička opäť rýmami.
