V týchto dňoch v Bratislave odohrá so Slovenskou filharmóniou svoje obľúbené dielo – Koncert pre husle a orchester a mol Dmitrija Šostakoviča.
„Je to 45-minútový kolos. Od začiatku až do posledného taktu treba byť v plnom nasadení. Prvýkrát som si uvedomil, že potrebujem svaly ako roker. Bez nich sa nedá utiahnuť tá obrovská energia. Šostakovič interpreta totálne vyžmýka,“ tvrdí a prirovnáva skladbu k výstupu na Rysy za 15 minút. „Človek vyjde nahor, vidí nádheru, ale nevie sa poriadne nadýchnuť.“
Táto skladba patrí do kľúčového repertoáru hudby 20. storočia, no napriek tomu sa nehráva často. Dôvodom nie sú len veľké nároky na hudobníkov. Juraj Čižmarovič chcel Šostakoviča hrať už dávnejšie, no narážal na odmietavú reakciu organizátorov a dramaturgov: „Všetci by chceli dokola iba koncerty Čajkovského, Brahmsa a Mendelssohna. Je istota, že ľudia prídu, sólista niečo pekné zahrá, pokloní sa a možno dá aj prídavok.“
Nedostatok odvahy
S generálnym riaditeľom Slovenskej filharmónie Mariánom Lapšanským sú priatelia, no otvorene hovorí, že mu chýba viac dramaturgickej odvahy a chuti zariskovať. „Dobre, treba zaplniť sálu. Ale s overenými titulmi to môže fungovať dva roky. Prečo nevymyslieť veci, ktoré by prevyšovali lokálnu úroveň? To sa zatiaľ podarilo iba Alžbete Rajterovej.“
Je spokojný, že riaditeľ dokáže počúvať názory iných a pokračuje v programe, s ktorým vyhral konkurz. „To viem úplne presne, pretože som sedel vo výberovej komisii. Nemusí s ním každý súhlasiť, ale projekt realizuje presne tak, ako sľúbil. A žeby sa za filharmóniu nebil naplno, to sa ešte nestalo.“
Hoci Juraj Čižmarovič žije v Nemecku tvrdí, že peňazí na kultúru je málo všade a treba sa s tým naučiť žiť. Zásadný rozdiel medzi oboma krajinami je podľa neho v tom, že v Nemecku sa starostlivosť o kultúru začína už na regionálnej úrovni.
Politika a umenie
O tom, že v Nemecku je všetko lepšie, si nerobí ilúzie. „Ľudia sú všade rovnakí. Ale pravidlá hry sú v Nemecku jasnejšie a boli dané dávnejšie. Zaráža ma, keď vidím, ako arogantne sa správajú slovenskí politici. Podpredsedníčka parlamentu verejne uráža ľudí a prejde jej to. Nečudo, že časť spoločnosti buď na všetko zanevrie, alebo sa začne správať rovnako.“
Situáciu u nás pozorne sleduje. Zhodou okolností práve Šostakoviča s ním naštudoval Oliver Dohnányi, šéfdirigent Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, ktorý sa teraz v médiách intenzívne skloňuje: „Bavili sme sa o tej situácii. On je trochu opatrný a dosť nešťastný, pretože si popudil proti sebe hráčov. Ale fakt, že sa ich nezastal a pristúpil na kompromis prepustenia niekoľkých osôb, už zo seba nezmaže.“
Situácia okolo rozhlasového orchestra mu pripomína model, s ktorým vyrukovala Slovenská televízia za éry Richarda Rybníčka. Snaha ušetriť zoštíhlením počtu zamestnancov priviedla inštitúciu k umŕtveniu umeleckej tvorby. „Najjednoduchšie je niečo zrušiť s tým, že to treba založiť znovu. Ale väčšinou sa už nič nezaloží, čo je zase len iný druh nekultúrnosti,“ hovorí Juraj Čižmarovič a ponúka zaujímavú teóriu:
„Keď budeme mať málo kultúry, budeme nekultúrni. Zaujímavé je, že deťom chceme vždy dať len to najlepšie, lebo sú to naše deti. No keď máme rozmýšľať o tom, aby sme sa všetci mali dobre, tam už náš záujem nesiaha.“
