Clint Eastwood nakrútil naraz dva filmy o protichodných pohľadoch na to isté. Prvý sa k nám dostal „ten druhý“. Svetovú premiéru mali najskôr Zástavy našich otcov o Američanoch, dobýjajúcich počas 2. svetovej vojny ostrov Iwo Jima. Až potom prišli Listy z Iwo Jima, nakrútené podľa korešpondencie japonských vojakov. Najmä generála Kuribayashiho – tie vyšli aj knižne.
Po rozpačitom prijatí Zástav sa Listy stali hitom. V USA, ale aj v Japonsku, kde tento medzník histórie oficiálne dejiny ignorujú. Napokon z toho síce nebol Oscar za réžiu ani za scenár či za najlepší film roka, „len“ za strih zvuku, no i tak je zrejmé, že sa zrodilo ojedinelé filmové dielo. Viete si predstaviť, že by v Rusku vznikol veľkofilm glorifikujúci nemeckých vojakov? Dvojfilm o tom istom z dvoch strán tu tiež ešte nebol.
Listy z Iwo Jima sú veľkofilmom i napriek malému rozpočtu 15 miliónov dolárov. Na rozdiel od Zástav sa nakrúcalo aj na autentických miestach, väčšinou však v opustených kalifornských strieborných baniach. A zopár záberov aj na Islande, kde vznikali Zástavy.
Na scenári pracovala japonská autorka Iris Yamashita s Paulom Haggisom (Zástavy našich otcov, Casino Royale, Million Dollar Baby). Hudbu skomponoval režisérov syn Kyle, newyorský džezman.
Farby sú potlačené, dominujú červené slnko a čierny piesok, čo je i pôvodný názov projektu. Japonskí vojaci, zakopaní v podzemných tuneloch, odsúdení generalitou na smrť, nedávajú veľa možností na akčné scény. Prevláda skôr civilnosť, charaktery, komornosť, smútok, pocit osudovosti, apatie, neodvratného konca.
Eastwood preduchovnenou japonskou optikou skúma, ako sa so situáciou vyrovnali velitelia i prostí vojaci a skvelí herci mu v tom veľmi pomáhajú.
Netreba ani veľa experimentov či filmových kúziel. Listy z Iwo Jima a Zástavy našich otcov sú kúzlom samy osebe.
