„Viete, keď si dáte po litri vodky dostatočné množstvo kvalitných drog, tak niekoľko hodín vyzeráte sviežo. V skutočnosti sme obaja v rauši. O chvíľu rozmlátime sálu," odvetil som.

Po nedávnej besede na univerzite som sa zasa z hodnotenia dozvedel, že si „mimoriadne zakladám na svojom výzore". Upozorňujem, že som mal na sebe modré džínsy, sveter a nepáchlo mi z úst. Zrejme by som zapôsobil „spisovateľskejším" dojmom, keby som sa ukázal prezlečený za bezdomovca, v dlhočiznej brade by som mal odrobinky chleba aj zvyšky horčice, a po príchode by som sa vyšablil do umývadla. S whisky v ruke by som drístal o poézii šesťdesiatych rokov, pričom pri každom treťom slove by sa začervenal aj námorník v prístave. Alebo som radšej nemal prísť vôbec s vysvetlením, že som predsa svedomím národa, niečo také ako ľudia čakajúci na vystúpenie ma absolútne nevzrušuje, a navyše pri borovičke meditujem o tom, kedy prestanem piť.

Vytáča ma, ako je moja brandža bežne prezentovaná v médiách aj na striebornom plátne. Preceňovaný film Hodiny dokázal ešte aj úžasnú, kreatívnu ženu Virginiu Woolfovú vykresliť ako totálnu chuderu. Nedávno som videl príšernú snímku Tiene slnka, kde hrá literáta Harvey Keitel, a prirodzene je alkoholikom, bije novinárov, k ženám sa správa brutálne, príležitostne hádže ľudí do jazera a nepríčetne sa na tom smeje. Nikdy som nechápal, prečo sa práve autori a autorky s obľubou zobrazujú ako nezvládnuteľná banda príživníkov a skrachovancov. Samozrejme, že som pri svojom povolaní stretol veľa excentrikov, ale v sobotu o jedenástej večer v ničom nezaostávali za bankármi alebo inžiniermi - tvorivé výkony v stave opitosti sú väčšinou rovnako biedne.

Je známe, že elementárna slušnosť sa u nás nenosí a robí človeka okamžite podozrivým. Ten je nejaký slušný - čo má asi za lubom? Určite urobil niečo neslušné a potrebuje to zakryť!