Samotný termín „dozorkyňa“ pripomína skôr cely nápravnovýchovných zariadení ako nabielo natreté sály múzeí umenia. Vzhľadom na môj vekový odstup od nich som si ich pomenovala „tety“, za čo sa na mňa mohli hnevať, pričom moja predchodkyňa, riaditeľka galérie v Trnave, ich volala familiárne „dievčatá“.
Z nejakého dôvodu na Slovensku v tejto oblasti pracujú najmä ženy. Sú to tie, ktoré vás prenasledujú pri návšteve výstavy, bedlivým okom sledujú, na čo sa dívate a upozornia vás, aby ste sa nezabudli zapísať do knihy návštev.
Niektoré vám nechajú životný priestor, iné vám oznámia, ktoré diela by si ony zavesili doma na stenu.
Výstava Európsky konštruktivizmus 1930 – 2000 sa koná v Dome umenia v Bratislave, v ktorom sa rekordne dlho plánuje zriadenie tzv. Kunsthalle.
Iste aj kvôli tomuto dlhoročnému vákuu sa priestor nedostal do povedomia a na výstave som stretla len dve dozorkyne.
Zapísala som sa do knihy ako prvá. O to viac ma prekvapilo, a pravdupovediac i rozveselilo, že v knihe návštev bolo pri mojom odchode viacero podpisov, akýchsi mŕtvych duší, i keď sa celý čas na výstave okrem mňa žiadni návštevníci neobjavili.
Táto skvelá výstava európskeho konštruktívneho umenia zo zbierok Múzea Milana Dobeša sa nezadržateľne blíži k svojmu záveru.
Ak si ju stihnete pozrieť, nezabudnite sa pri odchode podpísať do knihy návštev. Aj bez toho, aby vás na to upozornili.
Autor: Viera Levitt (Autorka je nezávislá kurátorka, žije v USA)
