„Ak si chce poézia udržať svoj pôvodný status, musí ostať bezvýchodisková, preto nemôže ponúkať nijaké mytologické ani ideologické kľúče. To však, samozrejme, neznamená, že všetci, čo do nej vstupujeme ako čitatelia, by sme nimi nemali štrngať,“ končí svoju esej Poetika labyrintu slovinský básnik Niko Grafenauer. Aj Víťazoslav Hronec sa v eseji Čítanie čítania venuje podrobnejšie poézii, ktorá „je peklom pre tých, ktorí ju vnímať nevedia, zato však rajom pre tých, ktorí ňou sýtia svoje prahnutie po nadzmyslových svetoch“. Môžeme sa o tom presvedčiať na ukážkach tvorby Mariána Milčáka, Františka Andraščíka, Petra Bilého či Jany Štroblovej.
Prózu tentoraz reprezentujú Balla a Dana Závadová, kým Miloslava Kodoňová svojou poctou Karolovi Vaculíkovi v rubrike Rodinné striebro otvorila atak výtvarného umenia – Jiří Olič píše o maliarovi Jaroslavovi Štullerovi, Juraj Mojžiš o maľbe s čiernym oblúkom Vasilija Kandinského a Marián Kubica pozýva na vybrané bratislavské výstavy vždy dôsledne jednou, zato však dlhou vetou.
Autor: ba
