V médiách sa objavili informácie o tom, že niektoré školy otvorili obálky s otázkami na Monitor, aj keď to nemali robiť. Po mojej skúsenosti sa už nečudujem.
V triede, ktorú som učila matematiku, bola aj dcéra našej zástupkyne riaditeľa školy. Pred veľkou písomkou prišla za mnou, že čo bude v tej písomke. Odpovedala som jej iba všeobecne, ale táto odpoveď ju neuspokojila. Chcela vedieť konkrétne. A tak som jej povedala, že tam budú zhruba také a také príklady a bude ich toľko a toľko. No ani táto odpoveď ju neuspokojila. Chcela mať v ruke konkrétne príklady! A to som odmietla. Vysvetľovala mi, že jej dcéra sa veľmi tej písomky bojí, a tak by to chcela s ňou doma prepočítať a že doteraz jej iní učitelia vždy dávali príklady vopred, tak čo robím paniku, nech jej ich dám. Nesúhlasila som. Náš rozhovor sa skončil hádkou a vyhrážkami na moju adresu. Na druhý deň mi oznámila, že vzhľadom na to, že učím prvý rok, riaditeľ školy mi prikazuje, aby som mu vždy pred štvrťročnou písomkou odovzdala konkrétne príklady aj s hodnotením a on skontroluje, či je to z metodickej stránky v poriadku. A tak som jej odovzdala príklady. Na jej tvári bol šťastný a víťazoslávny úsmev.
Deň pred písomkou som nemohla spať. Bola som veľmi nahnevaná a nervózna. Ráno ma privítala zástupkyňa s úsmevom a odovzdala mi papier s mojimi príkladmi, že je to v poriadku, len trošku upravila hodnotenie. Jej úprava spočívala v zmiernení hodnotenia, keď trojku by dostal žiak, ktorý nevypočítal takmer ani jeden príklad. Kolegyňa matematikárka bola zhrozená, ale povedala, nech si urobím ako chcem, ale musím si to odôvodniť a hlavne ju nemám spomínať.
A tak som dala písomku. V každom príklade som zmenila nejaké to znamienko oproti pôvodnému plánu... a žiaci počítali.
Výsledky boli také, aké som očakávala. Takmer všetci jednotkári to mali za jedna, maximálne za dva, len jedna „jednotkárka“ to mala za štyri. Vôbec tomu nerozumela, písala iba to, čo sa doma s mamou naučila... a nejaké znamienka si vôbec nevšímala.
Na polrok aj na konci roka jej hrozila z matematiky trojka, ale vďaka maminke - zástupkyni, pre ktorú aj riaditeľ do mňa hučal, že nie je možné, aby doteraz samá jednotkárka mala jedinú trojku na vysvedčení... mala nakoniec dvojku.
Na konci školského roka som odišla. Riaditeľ školy mi na rozlúčku povedal, že to svojou tvrdohlavosťou ďaleko nedotiahnem a do školstva sa nehodím a narúšam ich krásne zohratý kolektív. Praje mi veľa šťastia v živote, ale musím sa ešte veľa učiť, hlavne pokore, lebo som dosť konfliktná. Mala som čo robiť, aby som mu niečo nepovedala, ale zahryzla som si do jazyka. Nemalo to význam.
Za jeho chrbtom bola totiž malá tabuľa, na ktorú deň predtým napísal: „Zajtra o 13.00 hodiňe sa všetci stretneme v zborovňy. Riaditel.“
Medzi učiteľmi sa nenašiel nikto, kto by na tú chybu riaditeľa - slovenčinára upozornil.
P. S. Tento pán pracoval za socializmu asi pätnásť rokov ako robotník v cementárke, pretože vraj povedal niekomu niečo, čo sa vtedy nehodilo. No a po roku 1989, keď mal pár rokov pred dôchodkom, ho ako satisfakciu urobili riaditeľom školy. No to už je o inom.
Autor: Dana Michálková
