„Veď to ani nebude naša krv! Čo vás to napadá!“ hovorili príslušníci širšej rodiny, pre ktorých je dnes najdrahším talizmanom.
Zaostáva
Zaostáva z mentálnej aj fyzickej stránky. Stále plače, je nespokojná, veľa vracia, v noci nespí. Takýmito informáciami nás vybavili, keď sme si ju odvážali z detského domova. Napriek tomu nás upútala svojím záujmom o okolitý svet. Sledovala každý pohyb ľudí v miestnosti, každého, kto sa ujal slova. Nemuseli sme byť psychológovia, aby sme mohli tušiť, že v tom nehybnom telíčku je zakliata energia a chuť žiť a tešiť sa. Chystali sme sa ju odkliať.
Stále plače!
Keď som ju prvýkrát išla prebaľovať a uvidela ten „trochu zaparený zadoček“, myslela som, že odpadnem alebo začnem vracať. Okrem bežnej detskej kozmetiky sme preto prikúpili aj pollitrovú fľašu betadinu, ktorou sme rany pravidelne vyplachovali a potierali hrubou vrstvou krému. Plakať sme ju počuli až po dvoch mesiacoch, keď k nám prišiel na návštevu jeden veľmi škaredý ujo a robil jej opičky.
Veľa vracia!
Vracať sme ju videli prvý- a poslednýkrát v detskom domove, keď nám ju dovolili nakŕmiť. Sestrička doniesla dojčenskú fľašku s odstrihnutým koncom cumľa, kde vznikla diera asi vo veľkosti môjho malíčka. Neveriacky som malej vložila cumeľ do úst a za neuveriteľných pár sekúnd sa v nej stratil celý obsah fľašky. - Dosť, dosť! - kričí na mňa sestrička, - to je už len pena, nahltá sa vzduchu!
Bábo však ťahalo ostošesť. Po štvorhodinovej hladovke jej zrejme vytrávilo. No a keďže sa tak rýchlo nahltala, zakrátko polovicu mrkvovej kaše vyvrátila. Potom s poloprázdnym žalúdkom čakala ďalšie štyri hodiny, aby sa opäť hltavo napapala. Začarovaný kruh.
Doma sme jej dávali papať, keď si pýtala. Nie revom. Nespokojne sa zavrtela, stratila dobrú náladu... Veď my mamy to spoznáme. Odvtedy nikdy nevracala.
Fyzicky zaostáva!
To bolo neodškriepiteľné. Polročné dieťa sa má vedieť pretočiť z chrbátika na bruško, má vedieť sedieť, v sede sa načahovať za hračkami, uchopovať predmety. Naša Alžbetka nevedela ani v polohe na brušku zodvihnúť hlavu. Bola ako handrová bábika. Aj pestovať ju bol dosť problém. Ak si vezmete na ruky vaše dieťa, automaticky sa zakvačí kolienkami o vaše boky, a tak trochu pri tom nosení s vami spolupracuje. No skúste popestovať dieťa, ktoré sa nikdy nenosilo na rukách. Nožičky aj ručičky jej voľne viseli pozdĺž tela a šmýkala sa po nás ako malé háďa.
Po dvoch mesiacoch sme boli na neurologickom vyšetrení. Lekárka neveriaco krútila hlavou nad prepúšťacou správou. Dieťa spĺňa všetky normy, je v úplnom poriadku.
Jej diagnóza: sociálna deprivácia korigovaná v domácom prostredí. Tá korekcia nemala podobu cvičenia ani permanentnej pozornosti. Jednoducho bola doma. Týždeň pred svojimi prvými narodeninami sa ku mne rozbehla naprieč detskou izbou. Veľmi sa tomu chichúňala a tešila. Ja som plakala.
Mentálne zaostáva!
Ako posúdiť mentálne zaostávanie bábätka, ktoré nemá dôvod zaujímať sa o svet, v ktorom existuje?! Tvorili ho mreže postieľky a ošetrovateľka. Videli sme aj priebojnejšie deti, ktorých vnútorné nastavenie bolo - Nevzdávaj to! Ona to vzdala. Nepokúšala sa o kontakt, tušila, že dostane iba toľko, koľko musí a nič jej nepomôže. Tak len ležala a pozerala do bieleho stropu. Keby ste videli ten údes a hrôzu v jej očiach, keď bola prvýkrát s nami na prechádzke. - Ten strop je modrý! A niečo mi strašne silno svieti do očí. Hrozný hluk, štekal pes, prešlo auto. Každý podnet spôsobil trhnutie a úľak. No hodili sme ju do vody a ona začala plávať. Do roka vedela rozprávať viac ako dvojslovnými vetami. Dnes sa jej pusa nezatvorí. Aby som nezabudla. Chodí s bratom na angličtinu. Vie napočítať do desať, vie farby, niektoré zvieratká aj zopár anglických pesničiek. Za pol roka svojho škôlkarskeho života.
Nebojte sa
„Vieš, ja som sa narodila jednej tete, a tá sa o mňa nemohla starať. A maminka s tatinom hľadali akurát presne takéto krásne dievčatko, tak si ma odniesli z detského domova k nám.“ Toto vám dnes porozpráva štvorročná Alžbetka na požiadanie a veľmi rada. Je to pre ňu pútavý príbeh, ktorým si ešte aj sama polichotí. Preto sa nebojím situácie, keď sa jej to bude niekto snažiť vyložiť nešetrným spôsobom. Dúfam, že v tom bude vidieť stále ten zaujímavý príbeh, ktorým je výnimočná.
Tieto slová by som chcela venovať svojmu priateľovi, ktorý sa chystá na návštevy do detských domovov, aby tam našiel iskru, ktorá preskočí a plameňom bude horieť po celý jeho život. Netreba sa báť. Niekedy veci vyzerajú iné, ako v skutočnosti sú.
Autor: Natália Blahová
