Tak sám pre seba nazval starožitnosti, po ktorých neúnavne pátral. "Bolo to v období, keď sa starožitnosti dali nájsť ešte aj na smetisku," smeje sa Vykysalý.
Po čase mu už však naplno zabrali kremnický dom a bolo treba ich presunúť inde. Tak sa začalo pátranie po druhom obydlí.
Vo Vykysalových predstavách to bola chalupa niekde na samote. Keď sa to po dlhom a neúnavnom pátraní podarilo, označenie chalupa stratila svoj pôvodný význam. Už dávno neslúži iba na rekreáciu, ale aj na dlhodobejšie bývanie. Rodina Vykysalých dnes trávi v horách nad Hronskou Dúbravou väčšinu času a starý dedinský dom sa stal ich druhým domovom. Určite aj dobre chráneným, lebo na dvore vás privíta obrovský bernský salašnícky pes Maxo. Netreba nikomu prezrádzať, že neublíži ani kurčaťu a úraz môžete utrpieť vtedy, keď na vás od radosti vyskočí.
"Zhruba v osemdesiatych rokoch minulého storočia nadobudlo moje pátranie po dome nádych posadnutosti. V hlave som mal mlyn pri Martine, ale za ten pýtali 220 tisíc, čo bol za socializmu obrovský peniaz. Vtedy ma oslovil priateľ divadelník Milan Renč z Hronskej Dúbravy. Vraj je u nich na predaj chalupa, ktorá by sa mi páčila. Ja som mal však vtedy Dúbravu zafixovanú ako pár železničiarskych domov pri trati a to ma nelákalo," hovorí Roman.
Myšlienku zavrhol a pátral ďalej. Vôbec netušil, že pôvodná Hronská Dúbrava bola vysoko v horách. Až po tom, čo začali stavať železnicu, ľudia sa presťahovali kvôli práci dolu do doliny. Po pôvodnej Hronskej Dúbrave v horách zostala časť domov, ktorá sa dnes volá Horná Dúbrava. Pár starých domov, príroda a nekonečné ticho.
"Keby som vtedy vedel, že niečo také existuje, neváham," hovorí. Stará chalupa zo začiatku 20. storočia mu však bola napriek prvotnému zaváhaniu súdená a nakoniec si ju vybral. "Bola to láska na prvý pohľad," dodáva.
Typický dedinský dom s dlhým dvorom však dal jemu i nebohému bratovi poriadne zabrať. Porobili si v ňom všetko sami. Trvalo tri roky, kým bol obývateľný.
"Z pôvodnej chalupy zostali iba múry a drevené hrady," hovorí. Napriek tomu, že chalupa vyzerá úplne dokončená, Vykysalý považuje prestavbu za celoživotný proces.
"Držím sa rady svojho otca - chalupa je vtedy dobrá, keď nie je hotová," hovorí.
Odskúšal si všetko - murárčinu, stolárčinu, aj rezanie skla. Ako vyštudovaný umelecký kováč mal predsa len k niektorým prácam bližšie a vidieť to aj na detailoch domu. Najkrajším obdobím bolo, keď mohli na chalupu začať chodiť aj jeho tri deti. "S tunajšími deťmi sa zoznamovali klasicky. Najprv sa pobili, potom si urobili spoločný bunker a už boli tunajší," spomína.
Keď došli taniere, jedli údenáče
Na roky prestavby chalupy spomína rád. Keď za neúnavnou dvojicou domácich majstrov prišli ženy, mali problém nájsť šálku, do ktorej by si uvarili kávu. Všetko bolo na jednej veľkej kope. "Nemali sme čas, aby sme pri murárskych robotách ešte aj umývali riad. Kládli sme taniere na seba, až boli také zlepené, že sa nedali oddeliť. Ženy to potom nahádzali do hrncov, aby sa s tým dalo niečo urobiť. Ak nám došli taniere, najradšej sme jedli s bratom údenáče. Na tie stačí papier," dodáva.
Ženy spočiatku chodili iba vtedy, keď bolo treba hasiť najväčší neporiadok. V dome ešte neboli toalety, takže ženská časť rodín by tam neprespala ani za svet.
"My sme sa s bratom najviac zabávali na našej prenosnej latríne. Nosili sme ju vždy z tej strany domu, kde sme práve murovali," hovorí. "Okrem nás na ňu nik nechcel chodiť." Hoci s bratom občas pripomínali dvojicu z českého rozprávkového seriálu "A je to", výsledok bol nad očakávanie dobrý. Dnes je chalupa Vykysalých oázou pre početných priateľov.
Po svadbe spoločná dedina
Nie je tajomstvom, že obľúbené Kremnické divadlo v podzemí, okolo ktorého vznikli časom Kremnické gagy, bolo zosobášené. Na jednom z prvých ročníkov festivalu si Kremničania vzali za manžela (či manželku?) kapelu Lojzo. Dodnes sa nerozviedli a vzťah je vraj doslova ideálny. Aj preto bývali Lojzovci na chalupe u Vykysalých najčastejšími hosťami. Prostredie sa im zapáčilo natoľko, že z dvoch členov skupiny Lojzo boli zakrátko namiesto návštevníkov susedia. "Pre Jožina sme objavili nádherný dom-ček, ktorý pôvodne vlastnila Jednota. Hneď sme začali konať, takže dnes tu už mám dvoch členov kapely," hovorí.
Aj vďaka týmto ľuďom je dnes Horná Dúbrava synonymom dobrej zábavy. Kľučky si u neho už podali mím Miro Kasprzyk, Rasťo Piško a viacerí gagisti. "S Lojzovcami sme nielen manželia, ale máme aj spoločnú dedinu," hovorí.
V jednej izbe ľudia, v ďalšej zvieratá
Pri rekonštrukcii domu mal najviac problémov s tým, aby dokázal prebudovať hospodársku časť na obytnú. "Na tunajších lazoch bývali kuchyňa s izbou podstatne menšie ako komora a hospodárska časť.
Zvierat bolo v dome často viac ako ľudí. Dosť sme sa s tým natrápili, ale mal som predstavu a za ňou som išiel," tvrdí. Postupne postavili s bratom krb a dve keramické pece. V krbovej izbe, kde sú aj obrazy Romanových predkov, kúria zriedkavejšie. Najmä počas sviatkov, keď sa tu zíde celá rodina.
Ako detaily pri prestavbe využívali mnohé pôvodné prvky z iných kremnických stavieb. Sú tu napríklad schody, ktoré viedli kedysi na kremnický zámok, obrubníky, keramické pece, alebo okná z budovy starého katolíckeho spolku. Dnes to všetko tvorí veľmi harmonický celok.
V drobných detailoch sa naplno realizovala manželka Eva s dcérou Tamarou, ktorá vyštudovala keramickú tvorbu.
Čestné miesto má gýč
Vykysalý sa popri réžii festivalu humoru venuje aj ojedinelému múzeu gýča. Pod palcom má aj ocenenie Trafená hus, ktoré je náprotivkom Zlatých gunárov. Na gagoch udeľujú ocenenie ako anticenu za počin v oblasti humoru. Aj preto je majiteľ domu často doslova zavalený rôznorodými gýčmi, ktoré mu nadšení ľudia posielajú ako exponáty do múzea.
Zisťujeme, či má gýč miesto aj v jeho dome. "Pomedzie medzi ľudovým umením a gýčom je neraz veľmi krehké, takže sa to môže stať. Zvyknem však hovoriť, že to je gýč, ktorý neublíži," dodáva.
Dokumenty doby, ako hovorí starožitnostiam, sú všade. U niektorých je problémom uhádnuť, na čo vlastne slúžili. Napríklad mažiar, ktorý slúžil ako malé delo, telegraf, či rajtár na oddelenie zrna od pliev. Na skrini pokojne tróni aj kmotra. Tak nazývali nádobu v tvare krčaha, v ktorej sa varilo iba raz - pri narodení dieťaťa.
Čestné miesto má aj ručiaci jeleň, ktorý má tú smolu, že sa stal prototypom gýča. Študuje na ňom, ako sa slovenský gýč vyvíjal. "Nie je to obyčajný gýč. Je to originál z prvej republiky, z ktorého sa už robili odliatky. Vývoj gýča sa tu dá dokonale sledovať," dodáva.
Miestnosť na rozobratie a chrumkavé kurence
Za pýchu považuje aj chlebovú pec, kde sa dnes už chlieb napiecť nedá. Stále však výborne slúži ako pec na kurčatá. Tie vraj získajú v peci zvláštny chrumkavý povrch a chutia bezkonkurenčne. Zväčša sa pečú vo veľkých množstvách, lebo v Hornej Dúbrave sa zvyknú stretávať veľké skupiny. Zvláštnosťou chlebovej pece je aj druhý, väčší otvor. Ten slúži pre Vykysalého. Ak chce pec vyčistiť, musí sa do nej vopchať celý a prečistiť ju zvnútra.
Múry jednej zo zadných miestností sú zdanlivo obložené drevom. Je to však iba optická hra. Stenu tvorí iba naukladané drevo. Na jar ho jednoducho poodkladajú a miestnosť zmizne.
"Dá sa tu posedieť v zime aj v lete, ale predsa len dávame prednosť letným mesiacom," hovorí.
Roman Vykysalý - jeden zo zakladateľov Kremnického divadla v podzemí a festivalu humoru Kremnické gagy. V súčasnosti pôsobí ako režisér festivalu. Pod palcom má aj ojedinelé múzeum gýča a pôsobí ako jeden z akademikov Akadémie humoru Slovenska. Celoročne sleduje, kto si na gagoch vyslúži anticenu Trafená hus za najväčšiu trápnosť a gýč roka.
