Deti sú zoradené od najmenšieho po najväčšie. Čakajú na raňajky. Väčšinou niečo tekuté do hrnčeka alebo suchý chlieb. Jasné, že im tečie z nosa, keď bosé a často aj v mokrých šatách behajú hore-dole. Na takú príležitosť som kúpila toaleťák. Je to pre ne veľká atrakcia, keď sa chystá „čistenie nosov“. Pribieha ich čoraz viac a poťahujú nosom, aby som si všimla ich akútny stav. Papier sa im zjavne páči. Azda ho nebudú chcieť jesť, ako keď obhrýzali voskovky. Radšej im ho beriem.
V škole je 150 detí, z toho futbal radi hrajú (skoro) všetky. Niekedy sa len tak rozbehnú za jednou loptou a hrajú individualistickú verziu bez bránky. Cieľom je asi mať loptu čo najdlhšie pre seba.
Večer nás v izbe čaká porciovaná myš. Mačka preliezla cez plechovú strechu a ozdobila nám koberec. Radšej niečo nechutné a mŕtve, ako živý exotický pavúk pri posteli. To sa tam asi tak často nepočuje, keď niekto hystericky piští kvôli malému votrelcovi na stene.
Po vážnej debate o nepísanom treste smrti v slume unavená líham do postele. Ešte esemeskou informujem mamu: „Ja som tucna ako obvykle, mam sa dobre, beriem antibiotika. Zapalene hrdlo. Zajtra mam svadbu. Dnes som varila ugali. Robim ksefty na trhu. papa.“ Asi mi to neuverila, ale dych som jej možno vyrazila.
Autor: Mária Uhlíková
