Vila Tugendhat figuruje od roku 2001 ako jediná česká stavba modernej architektúry na zozname svetového dedičstva UNESCO. Jej autorom je svetoznámy architekt Ludwig Mies van der Rohe, jeden z riaditeľov nemeckej avantgardnej školy Bauhaus. Novomanželia Gerta a Fritz Tugendhatovci, deti významných textilných podnikateľov, spoznali jeho architektúru v Berlíne. Očarila ich. Dali mu peniaze a dôveru a on pre nich navrhol nádherne čistú stavbu. Zvonka nenápadnú, zvnútra dokonalú.

Menej je viac, boh je v detailoch

Mies van der Rohe (1886 - 1969) spájal kreativitu s jednoduchosťou. Jeho dve zásady zneli stroho ako jeho tvorba: "menej je viac" a "boh je v detailoch". Čistotu mu poskytovali aj materiály, ktoré používal - oceľ a zrkadlové sklo. Vila Tugendhat je bez zbytočných ornamentov. Nábytok nesmie rušiť. Mies van de Rohe sa rozhodol, že jedinou ozdobou interiéru bude socha Torzo kráčajúcej ženy.

Funkcionalistická stavba skrýva vo svojom vnútri vzhľadom na obdobie, keď vznikla - rok 1930 - revolučné vymoženosti. Elektrické zabezpečenie domu, vysúvacie okná či klimatizáciu. Vo vile, ktorá stála na tie časy závratných päť miliónov, však manželia Tugendhatovci prežili len osem rokov.

Obaja Židia ušli v roku 1938 pred fašistami do Švajčiarska a potom do Venezuely. Po obsadení Československa nacistami vilu zhabalo v roku 1940 gestapo, po vojne ju ako majetok nacistov zhabal československý štát. Najprv v nej trénovali baletky, potom sa premenila na detské liečebné sanatórium a od roku 1969 ju mesto Brno využíva ako hotel pre návštevy.

Bauhaus aj pre Mečiara

Vila Tugendhat by však mohla pre Československo znamenať rovnako historické miesto ako Martin, kde sa v roku 1918 vyhlásila Martinská deklarácia o spoločnom štáte Čechov a Slovákov. O 74 rokov neskôr - v roku 1992 - sa v modernej vile v Brne odohral opačný proces. Vladimír Mečiar a Václav Klaus sa dohodli, že z jedného Československa budú dva krajiny. Odvtedy sa osud vily začal preberať najmä na súdoch. Deti pôvodných majiteľov, súrodenci Ruth Guggenheimová, Danielle Hammer-Tugendhatová a Ernst Tugendhat sa totiž už dlho snažia získať skonfiškovanú vilu späť. Najskôr o ňu žiadali štát, teraz o nej rozhoduje mesto Brno.

Rýchlo a veľa

Pred necelými dvoma týždňami, v pondelok 5. februára, sa v londýnskej aukčnej sieni Sotheby's zišlo vyše šesťsto ľudí. Okrem iných výtvarných diel bola predmetom aukcie aj socha nemeckého sochára Wilhelma Lehmbrucka Torzo kráčajúcej ženy.

"Stoosemdesiattisíc libier," zaznela vyvolávacia cena. Nahá žena nesmelo odvracia pohľad do strany, jej ruky sa končia kúsok pod ramenami, z nôh zostali len polky stehien. Odborníci odhadli najvyššiu hranicu ceny na 350 000 libier. Ale zmýlili sa. Ponuka aukcionárov vyskočila po krátkej chvíli. "Sedemstotisíc libier." A ďalej. "Deväťstotisíc libier."

Roztopašné skákanie v nepredstaviteľných sumách sa napokon ustálilo na milióne libier. Celé to netrvalo dlhšie než päť minút. Kupec neznámy.

Emocionálne väzby

Torzo kráčajúcej ženy z vily Tugendhat sa súrodencom Tugendhatovcom podarilo získať minulý rok. "Máme k nej veľmi silné emocionálne väzby," vyhlásili, keď o ňu žiadali. Originál sochy bol vyše štyridsať rokov ozdobou zbierky Moravskej galérie v Brne, vo vile bola len jej kópia. Galéria sa minulý rok rozhodla, že ju Tugendhatovcom vráti. Konala tak v súlade so zákonom O zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených holokaustom, ktorý v Česku vstúpil do platnosti v roku 2000. Moravskú galériu preto teraz veľmi prekvapilo, že Tugendhatovci sochu predali.

Za vinníka označujú mnohí české ministerstvo kultúry. Sochu vraj bolo možné predať v zahraničí preto, že ministerstvo ju nevyhlásilo za kultúrnu pamiatku. Podľa neho však socha nespĺňala kritérium "významného dokladu historického vývoja, životného spôsobu a prostredia spoločnosti."

Parížske Musée d'Orsay a Moravská galéria v Brne mali síce v pláne sochu v aukcii kúpiť, závratné sumy ich však zaskočili.

Bližšie k Rodinovi

Lehmbruckovo Torzo kráčajúcej ženy pripomína nielen svojou nežnosťou a cudnou odhalenosťou Rodinove sochy. Hoci sa Lehmbruck (1881 - 1919) narodil v nemeckom Duisburgu a neskôr navštevoval umeleckú akadémiu v Düsseldorfe, postupne smerovali jeho cesty do Paríža, kam sa v roku 1910 definitívne aj s rodinou presťahoval. Netajil sa dôvodom - byť čo najbližšie svojmu vzoru Augustovi Rodinovi. Rodinov vplyv cítiť aj na predanej soche.

V Paríži zažil obdobie, keď začal experimentovať, keď sa odklonil od klasických foriem, hľadal nové materiály a nechal na seba dýchať vplyv talianskeho maliara a sochára Amedea Modiglianiho a experimentátora abstraktného umenia Constantina Brancusia. Lehmbruck sa považuje za jedného z najdôležitejších expresionistických sochárov.

Keď začala zúriť prvá svetová vojna, musel sa s Parížom rozísť. Nacistický režim vyhlásil jeho tvorbu za zvrhlé umenie - takzvané entartete Kunst, no svet vnímal jeho dielo ako "symbol liberálneho európskeho umenia". Na plastike Torzo kráčajúcej ženy nazývanej aj Otáčajúce sa torzo z umelého kameňa začal pracovať v roku 1914. O päť rokov neskôr, ako 38-ročný, spáchal samovraždu.

Bez sochy, ale s miliónom libier. Taký je momentálny stav súrodencov Tugendhatovcov. Možno práve to rozhodne o ďalšom osude vily Tugendhat. Súrodenci tvrdia, že ak by sa im podarilo vilu reštituovať, peniaze z aukcie by použili na opravu tohto architektonického skvostu. Jana Kadlecová

foto - čtk