režimu.
Píšete v duchu zásady „padni, komu padni“, a tak sa pred vašou kritikou necítia bezpečne ani vaši blízki. Ako sa potom navzájom vyrovnávate s jej následkami?
„Naposledy sa mi to stalo s mojím dlhoročným kamarátom Vladimírom Mertom, ktorému som recenzoval posledný album, a to aj napriek tomu, že sa hudobným kritikám už takmer nevenujem.“
Odkedy sa takto muzikantom uľavilo?
„Súvisí to s novembrom 1989, keď som istý čas nemal na písanie čas. Keď som sa k recenzovaniu vrátil, zistil som, že ma česká populárna hudba prestala zaujímať. A keďže to nebola moja povinnosť, nemal som dôvod sa zamýšľať nad tým, či nová platňa Ivety Bartošovej je lepšia než tá predošlá. Ale urobil som jednu výnimku a ťažko som na to doplatil.“
Ako sa to stalo?
„Vypočul som si ten album, vydesil sa a napísal o tom. On reagoval trochu nešťastným spôsobom, márnomyseľne. Málokedy sa mu počas jeho dlhej kariéry stalo niečo podobné.“
Čo bolo ďalej?
„Tak nie že by sme sa prestali zdraviť, ale trochu ma to zarmútilo, že to nejako nepreniesol cez srdce.“
Do sveta umeleckej kritiky ste vstúpili v 70. rokoch, keď už normalizácia učila ľudí zabúdať na vzopätie počas Pražskej jari, a tak vyzerala situácia aj v médiách. Mesačník Melodie bol neuveriteľnou výnimkou...
„Mal som veľké šťastie, že som do neho začal prispievať v čase, keď tam písala špička hudobnej publicistiky. Vládla tam veľmi slobodomyseľná atmosféra, napríklad bez problémov neprešiel platonický pokus šéfredaktora, či by redakcia nemala podpísať antichartu.“
Ako sa mohol tak dlho po okupácii udržať takýto vzácny ostrov mediálnej slobody, navyše, keď to bol jediný kritický časopis o kultúre?
„Režim ho trochu podcenil, dlho si myslel, že ide len o nejaké písanie o pesničkách a nestaral sa o to. Jeho postoj sa začal meniť až neskôr, keď sa tí poprední speváci začali akoby usadzovať, získavať tituly zaslúžilých či národných umelcov.“
Nie je to paradox, že práve vtedy?
„Ani nie. Zrazu si uvedomili, že majú všetko, slávu i peniaze, ale chýbalo im uznanie, Melodie ich nechválila, naopak, kritizovala, rýpala, škodila. Časopis mal kriticky nastavený pohľad, žiadne reklamné, propagačné či pochlebovačné články tam nemali miesto. Keďže objednať a zaplatiť si uznanie nešlo, tak pritvrdili.“
Ako?
„Od síce nepríjemných, ale v podstate smiešnych pokrikovaní a krčmových vyhrážok urazených umelcov to postupne prechádzalo do tvrdého tlaku na redakciu a jej jednotlivých členov. Keďže prorežimní hudobníci boli úzko prepojení so stranou a vládou, začali pribúdať telefonáty z Ústredného výboru KSČ. A tak jedného dňa prišiel ročný dištanc pre Jiřího Černého, potom som zasa ja nesmel recenzovať single. Bolo zrejmé, že sa schyľuje k tvrdému zásahu. V roku 1983 bola pôvodná redakcie Melodie rozohnaná.“
Takmer v rovnakom čase boli zakázané niektoré špičkové populárne kapely, ktoré boli dovtedy len s nevôľou tolerované, napríklad Pražský výběr či Vladimír Mišík a ETC... Zásadný spor „nepohodlných“ o to, či v boji s režimom treba pokračovať využívaním aj toho minima možností oficiálne prezentovať svoju nezávislú tvorbu, alebo ho ignorovať a žiť v undergrounde, sa vyostril.
„Ešte nedávno som sa o tom tvrdo pohádal s kamarátom chartistom - ten hovoril, že každý, kto vtedy napísal čo len jedinú vetu do novín, bol kolaborant. Ja som sa mu márne snažil vysvetliť, že pokiaľ šlo o Melodiu, kde keď niekto napísal o Mertovi či Mišíkovi a ten článok vyšiel, nelegalizoval tým Husáka a určite sa mu nepodlizoval. Naopak, upozornil na to málo, čo tu ešte zostalo od začiatku normalizácie. Veď každá zmienka o Pražskom výbere, ktorá vyšla, bola veľmi potrebná. V Melodii, a nikde inde, sa recenzovali prvé platne folkového združenia Šafránu, čo bolo vtedy veľmi záslužné.“
Vašu metódu neúnavných pokusov šíriť medzi ľudí informácie o slobodnom myslení a kvalitnej muzike ste svojím spôsobom korunovali v jeseni roku 1988 na folkovom festivale v Lipnici, kde ste šokovali pozvaním Václava Havla na pódium.
„Nebola to žiadna pripravená akcia, čomu dodnes málokto verí. Uvádzal som Lipnicu už asi tretíkrát, a vopred som mal obavy ani nie tak z eštebákov, ktorí tam, samozrejme, boli nastúpení, ale najmä z toho, ako vyplniť časové pauzy pri striedaní kapiel a výmene aparatúr. Keďže tam bola náhodou dokumentaristka Helena Třeštíková, navrhol som jej, že v jednej prestávke s ňou urobím rozhovor.“
Takže to všetko ona?
„No aj, ale to bol iba začiatok. Keď dramaturgička Jarmila Poláková navrhla pozvať na pódium aj výtvarníka Josku Skalníka z Jazzovej sekcie, tak sme si povedali, že už tam chýba len nejaký divadelník. A ona, vediac, že medzi divákmi bude aj Havel, len tak prehodila: A máme tu aj dramatika.“
Ako to prijal Havel?
„Bol prekvapený a varoval nás, že to dopadne zle, a navyše, že takmer dvadsať rokov nehovoril na verejnosti, ale pozvanie na pódium prijal. Bol to šok pre tých dvetisíc divákov, ale hlavne pre eštebákov.“
Pocítili ste nejakú odvetu režimu?
„Ani nie, mňa nemohli zakázať, bol som na voľnej nohe, veľa som už nepísal, živil som sa diskotékami, kde som poslucháčom púšťal nezávislú hudbu. Niekde sa ma síce báli pozvať, ale bol už koniec roku 1988, čoskoro prišiel január, Palachov týždeň, demonštrácie. Režim mal už iné starosti.“
Po krátkej pauze po nežnej revolúcii ste sa k publicistike vrátili na viacerých frontoch, k novinám a časopisom pribudli rozhlas a televízia.
„Každé médium má svoje čaro, podstatné je, že som sa nikde nestretol s cenzúrou. Úžasné to bolo napríklad v televíznej Katovni, a hoci nakoniec ten program musel zaniknúť, dovtedy sme nikdy nepočuli od vedenia výhrady či zákazy, hoci my sme neraz na obrazovke Českej televízie kritizovali aj tú istú Českú televíziu. To isté platí aj o rádiu, kde som cenzúru nezažil.“
Jednou z diskutovaných otázok kultúrnej publicistiky je výber tém, recenzent vyjadruje svoj názor už aj tým, keď o niekom nepíše.
„Je to širší problém, podujatí, albumov, kníh či filmov je skutočne veľa. Písať radšej o tom, že do Prahy prišla Madonna, že Phil Collins vydal už neviem koľký album, alebo sa venovať Radůze či neznámemu talentu? Je to ťažká situácia, ale som rád, že vôbec existuje, že je z čoho vyberať. Verím v súdnosť ľudí v médiách, aby nejakým citom poznali, že nemá cenu dokola písať o niekom, kto je za zenitom, a naopak, že treba pomôcť niekomu, kto by sa tou osobnosťou mohol niekedy stať.“
Časť autorov si cestu k „osobnosti“ predstavuje triafaním sa do vkusu svojho recipienta, vraví sa tomu aj myslieť na poslucháča, diváka alebo čitateľa.
„Čo to je myslieť na neho? Vari autor vidí do hlavy tomu človeku? Potom sa tu vznáša veľké nebezpečenstvo - aby autor vyhovel fiktívnemu človeku, bude tvoriť tak, aby jeho dielu rozumeli všetci. Ja preferujem opačnú cestu. Dejiny umenia sú plné takých príkladov, keď si autor potreboval vyriešiť nejaký problém, napísal o tom román, zložil pesničku alebo nakrútil film a potom bol možno prekvapený, nakoľko ten jeho zdanlivo privátny problém rezonuje s niekým iným.“
Nie je to príliš veľké riziko, že autor zostane nepochopený?
„Iste, vždy to nemusí vyjsť. Ale som za to, aby sa s poslucháčom, čitateľom či divákom pri tvorbe nekalkulovalo, čo však neznamená, že by sa mu prijímanie diela malo úmyselne komplikovať. Pomerne čerstvým príkladom je Tom Waits, ktorý vlani vydal trojalbum, čo sa mohlo zdať ako úplná umelecká samovražda, ohlas u odborníkov i verejnosti bol však skvelý. Urobil správne, že na poslucháča nemyslel a bol na neho taký náročný a tvrdý.“
A čo kritik, ten myslí na umelca, na jeho život, vzťah morálky a kvality tvorby?
„Pred tridsiatimi rokmi nám túto večnú tému naliehavo a v širokej miere pripomenula anticharta. V Melodii sme uvažovali, ako sa dívať na ľudí z hudobnej brandže, ktorí jej podpísaním morálne skolabovali. Osobne sme ich odsúdili, ale keď niekto z nich urobil dobrú pesničku, tak sme ho pochválili. Myslím, že univerzálny recept na to neexistuje, každý z kritikov má svoje individuálne limity.“
Aké sú tie vaše?
„Ja som mal napríklad veľký problém s Josefom Lauferom. Keď som mal recenzovať nejakú jeho vec, vždy sa mi vynorila tá jeho šialená pieseň o kapitánovi Minaříkovi, a tak som sa do recenzie pokúsil prepašovať niečo, čo by naznačovalo môj názor na ten jeho prešľap.“
Nová dilema sa objavila po Novembri v súvislosti so spoluprácou s tajnou políciou.
„To som vyriešil jednoznačne - odmietam recenzovať tvorbu ľudí, ktorí boli agentami ŠtB. Prečo by som počúval rady do života a mravné poučenia od niekoho, kto zlyhal ako človek, udával kamarátov, dokonca ich vystavil väzeniu? Ten ma prestal zaujímať ako umelec, ale hlavne ako človek, pokiaľ nenašiel silu sa k tomu postaviť a priznať, čo nespravil skoro nikto. Preto odmietam hodnotiť napríklad tvorbu Jaromíra Nohavicu.“
Odmietate teda teóriu hrubej čiary ako formy vyrovnania sa s minulosťou?
„Je to taká priehľadná rozprávka o hrubej čiare: Ako išla hrubá čiara do sveta. Všetky krajiny, kde sa o ňu pokúšali, dopadli zle. Je veľa citátov o tom, ako sa nemá zabúdať na minulosť, lebo sa vráti. Teda žiadna hrubá čiara, tá môže prísť až potom, keď sa zverejní všetko, čo sa zatiaľ zamlčuje, ako kto žil za normalizácie.“
Kedy to bude, ak to bude?
„Asi to chce čas. Na Slovensku Ján Langoš presadením Ústavu pamäti národa vytvoril to, čo sa u nás chystá už príliš dlho, ale sľubné sú aj najnovšie skúsenosti z iných okolitých krajín. Bol som nadšený nemeckým filmom Životy tých druhých, ktorý prezentuje snahu mladej generácie - nakrútil ho len 33-ročný režisér - vyrovnať sa s totalitným praktikami v bývalej NDR a s pôsobením jej tajnej polície Stasi. Prichádza čas, keď sa otázky detí rodičom o tom, čo robili cez vojnu, zmenia na iné - prečo podpísali antichartu, spolupracovali s ŠtB alebo vstúpili do komunistickej strany. To sa týka celej spoločnosti, umelcov nevynímajúc.“
