Aj vďaka streetartu sa umenie vydalo do sveta. Doslova. Oslovuje ľudí pri čakaní na autobus či vlak, farbí sivé fasády nudných domov, vyvoláva reakcie. Presne o tom je umenie. Aj streetart.
Problémom tohto slovíčka je nejasný význam. Pod umením ulice si v dnešnom meste môžeme predstaviť všeličo. Od pouličných performerov, cez hudobníkov až po karikaturistov z plážových stredísk.
Ak ale hovoríme o streetarte ako o výtvarnom prejave, väčšinou si predstavíme nálepky na dopravných značkách a na plynových prípojkách, prípadne cez šablóny nastriekané podoby známych tvárí. Streetart sú ale aj inštalácie, vtipné malé postavičky na lavičkách, cvičenia s písmenami alebo plagáty.
Streetart vyrástol z graffiti, dokonca sa zvykne označovať ako post či neograffiti, od graffiti sa však líši širším tematickým i formálnym záberom. Napokon, veľa streetart umelcov vyrástlo z graffiti scény. To je dôvod, prečo v ňom nie je toľko zbytočného odpadu. Obdobie učenia sa a hľadania výpovede si totiž streetart umelci akoby prešli ešte so sprejom v ruke.
„Tých pár ľudí, ktorí sa na Slovensku streetartu venujú, vyšlo z poctivého graffiti,“ hovorí popredný reprezentant slovenskej streetart scény Biok z Trnavy. „Streetart nie je o technike, akou ho robíš, je to skôr o určitej forme myslenia.“
Kým graffiti je často len typograficky viac či menej zaujímavé značkovanie priestoru svojím menom, streetart sa pohráva aj s so sociálnymi, politickými či umenovednými odkazmi, pričom mu často nechýba nadhľad ani vtip.
