SR: 7. 2.
Film sa začína citátom z Carrollovej Alice. Vzápätí malá Jeliza-Rose vpichuje otcovi fet a masážou zažehnáva matkin záchvat. V noci matka zomrie. Otec chce mŕtvolu spáliť, ale napokon s dcérkou odcestuje žiť do ruiny domu po babičke na vidieku. Ďalšiu dávku drogy neprežije.
Jeliza-Rose odmieta vziať na vedomie jeho smrť a obetavo sa stará o rozkladajúce sa telo. Hráva sa čudné hry s odtrhnutými hlavičkami bábik. Stretá rozprávajúce veveričky a najradšej sa zabáva v hrdzavom vraku autobusu pri železničnej trati. Bez predsudkov prijme susedu, jednookú vypchávačku Dell, ktorá preparuje otcovo telo, a skamaráti sa s jej retardovaným bratom Dickensom...
Nech sú posudky amerických recenzentov akokoľvek zlostné, Krajina prílivu je nevídaný film. Chorý? Taký je „rodinný život“, ktorý Jeliza-Rose poznala. Nočná mora? Peklo? Pre desaťročné dievčatko norma. Všednosť. Svet je pre ňu krajinou zázrakov a život vesmírom na druhej strane zrkadla. Jedenásťročná Jodelle Ferlandová predvádza fascinujúci herecký koncert. Réžia uchváti obrazom, zvukom, fantáziou, účelnou prácou s desiatkami známych motívov z Carrolla, Hitchcocka i Švankmajera a ďalších.
Gilliam po snímkach s Monty Pythons triumfoval Brazilom, Kráľom rybárom či 12 opicami. Viacero projektov však negatívne ovplyvnil nedostatok peňazí a tlak producentov. Mnohé sa nikdy nerealizovali, ďalšie (Muž, ktorý zabil Dona Quijota) sa zmenili na katastrofu.
Nečudo, že po Strach a hnus v Las Vegas opäť prichádza s čierno-čiernym dielom, estetikou hnusu. Krajinu prílivu nakrútil, keď pre problémy s financovaním musel prerušiť práce na Bratoch Grimmovcoch. Možno potreboval dostať zo seba všetko zlé, čo sa v ňom za posledné roky nahromadilo, a bolo toho dosť.
Napriek tomu neodsudzuje, nestraší a neznechucuje. Nachádza vtip, poéziu, krásu a nádej na tých najbizarnejších miestach. No i tak choďte do kina, pre istotu nalačno.
