Na slávnostný akt prelaďovania maminho rádia v Košiciach sa brat, rádioamatér, dôkladne pripravil. Postupne hlásil naladené stanice: Rádio Slovensko, Regina, FM... „Devín nezabudni naladiť,“ kričím do kuchyne.
„Devín nie je,“ odpovedá.
„Akože! Musí byť!“
Brat trvá na logike svojich MHz. „Tam, kde bol Devín, je dnes Rádio FM. Tam, kde bolo Rádio FM, je teraz Regina.“
„Si normálny? Košice? Druhé najväčšie slovenské mesto, univerzitné centrum...! Tu by nebol Devín?“
S ľahučkou iróniou „orientovaného“ človeka som mu posunula dúhový letáčik, ktorý som deň predtým našla pohodený v bráne. „Prečítaj si, ako to máš urobiť.“
„Veď hovorím, že v Košiciach nie je,“ vracia mi ho.
Neveriac som trikrát prešla zoznamy lokalít, kde po novom vysiela žlté umelecké rádio: Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Bardejov... Modrý Kameň... Snina. Dokonca aj v Štúrove si môžu nájsť „to najlepšie z pokladnice našej kultúry“.
„Z Trebišova nechytím? Alebo z Rožňavy?“ – prechádzam šuštiacimi vlnami.
Spomínam si, ako sa na Rozhlasovej rade často diskutovalo o tom, že Devín chýba v univerzitnom Prešove. Padali prísľuby, že raz sa to zmení. Hoci sa dnes celý rozhlas „postavil z hlavy na nohy“, tamojší nadšenci stále chytajú len slabé šušťanie. Chápem, že keď stojíme nohami na zemi, je nezaujímavé hovoriť o menej než percente poslucháčov a programe bez reklamy.
Devín si mal podľa tlačovej správy SRo zvýšiť pokrytie z 90 na 94 percent. Predpokladám, že táto informácia sa týka predovšetkým zalesnených území, ak Devín stratil ďalšie z veľkých miest, kde sa dá predpokladať výskyt záujemcov o jeho program.
Možno je to však len môj lokálpatriotický predsudok a mám sa preladiť.
