Ani Arkadij Averčenko (1881 - 1925) nie je výnimkou. Texty tohto žurnalistu, spisovateľa a komika, ktorý emigroval roku 1922 do Prahy a tam aj zomrel, sa objavovali už dávnejšie v slovenských časopisoch. Keď teraz vyšli knižne pod názvom Humor pre hlupákov (Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, Bratislava 2006) vo výbere a v preklade Jána Štrassera, potvrdzuje sa, že sú stále živé.
Z rozsiahleho Averčenkovho diela (uvádza sa, že napísal viac ako 650 poviedok) vybral Štrasser iba 24 humoresiek a satír, no sú reprezentatívne na to, aby ukázali, že autor vedel popri nevinnom žartovaní aj poriadne šľahať do živého. Výber naznačuje práve toto rozpätie textov, ktorých humor nie je rozhodne pre hlupákov, skôr o nich.
Do typu spoločensky prenikavej satiry by som zaradil poviedky Robinsoni, Poľnohospodárska poviedka, Opora režimu, na čisto humornom základe sú postavené poviedky Pán Cachin, Slabá struna, Priebeh Ivanovej choroby a skôr rozkošné žartovanie a hru nápadov pripomína próza Básnik, kým taký Odborník je málo vtipný a až zarážajúco nevynachádzavý.
Averčenko bol spisovateľ hýriaci vo väčšine prípadov nápadmi, či už šlo o anekdotické príbehy, alebo veľké metafory. Na prvý pohľad bežný príbeh dvoch stroskotancov v Robinsonovi persifluje obludnosť byrokratického myslenia, ktoré sa v tých najnevhodnejších podmienkach snaží presadzovať úradné predpisy.
Poľnohospodárska poviedka zasa absurdizuje ziskožravosť majiteľa pozemku, ktorý chce inkasovať peniaze za jednoduchý výhľad na les, kým zasa v Opore režimu Averčenko nádhernou kombinatorikou zosmiešni špicľa na voľnej nohe.
Jednou z veľkých spisovateľských predností bola jeho schopnosť začať príbeh princípom logiky a postupne ho doviesť do nonsensu. Povedzme hlavná postava rovnomennej poviedky Pán Cachin je sprostredkovateľom všemožných služieb, ktorý priam chrlí ponuky majiteľovi bytu, a keď mu ten v zúfalstve pohrozí zastrelením, pán Cachin sa pochváli, že má nepriestrelnú vestu.
Takouto dôslednosťou v nezmysle vynikajú aj iné poviedky, skvele stupňujúce priebeh dialógov. Všetko pritom smeruje k realite, lebo zveličeniam autora predchádzala skúsenosť.
Boľševickému režimu v Rusku nebol pochuti, preto niet divu, že najprv ušiel na Krym, odtiaľ do Istanbulu a o dva roky do Prahy. Autor, ktorého sme po rokoch nielen objavili, ale ktorý nás po takom dlhom čase ešte vždy rozosmeje.
