„Po dvadsiatich rokoch prvýkrát zasa jeden Nový rok, keď nehrmia delá. Niet vojny ani medzi národmi, ani medzi občanmi. To nemusí znamenať nič dobré.“ Takto si začal prvého januára 1955 písať svoj denník český džezmen a hudobný skladateľ Jan Rychlík.
Denník dosť netypický, hoci treba priznať, že nijaký všeobecný návod na písanie denníkov, našťastie, neexistuje.
Denník ako experiment
Nie je to žiadna nová činnosť, (najmä) spisovatelia si od nepamäti zaznamenávali udalosti, nápady a poznámky, ktoré mali slúžiť ako dokument či spomienka, alebo ako podklad k novým textom. U mnohých tvoril denník organickú súčasť celého diela a pre niekoho bol dokonca dielom hlavným či jediným.
Obľúbenou témou diskusií je postoj autorov k neskoršiemu, väčšinou posmrtnému publikovaniu denníkov - a prevládajúci názor je ten, že väčšina si ich nepíše len pre seba, či prinajmenšom pripúšťa, že raz aj tak budú zverejnené. Ako nefalšovane sa napríklad Rudo Sloboda priamo pri písaní svojich legendárnych denníkov trápil, aby niekoho neurazil: „Nemôžem ani slobodne zapísať určité rozhovory a mená, lebo raz by sa mohli hnevať, ak sa to dozvedia, na dcéru, vnučku či ženu.“
No vráťme sa k Rychlíkovi. Pre 39-ročného muzikanta bol denník, ktorý vychádza knižne až niekoľko desaťročí po jeho smrti, predovšetkým experimentom. Hovorí o tom nielen presne naplánovaný dátum, keď s denníkom začal, ale aj fakt, že si ho písal skutočne denne, systematicky, a nie iba vo chvíľach okamžitého nápadu.
Bohovi radšej vykal
Štýl (a štylizovanosť) jeho písania svedčí nielen o autorovej literárnej zdatnosti, ale rovnako aj o úspešnej snahe zanechať hodnotné a čítavé posolstvo. Témami jeho zápiskov sú pritom len zriedka vlastné príhody, jednou z mála výnimiek je kaviarenské stretnutie so sochárom Otakarom Švecom, autorom monštruózneho Stalinovho pomníka v Prahe. „Vyzerá to, akoby ho celá vec dosť ťažila. Pred časom spáchala jeho žena samovraždu. V podstate nám pokazil popoludnie,“ poznamenal si Rychlík. Dodajme, že onedlho si siahol na život aj sám nešťastný sochár.
Oveľa častejšie boli impulzy zvonku, správy z novín či rádia: „Včera som sa dozvedel, že priateľ Jan Patočka, filozof, žiak Husserlov, sa počas svojej dlhej choroby stal presvedčeným marxistom. Uvidíme, či ním zostane do smrti, alebo sa ešte zmení.“ Inokedy je mu nová zvesť, napríklad sovietsko-americké rozhovory na najvyššej úrovni, odrazom k úvahám o vojne, končiacim otázkou, prečo Slovanov vždy tak veľa padne bez ohľadu na to, či vyhrajú, alebo nie.
Všestranne vzdelaný umelec, znalec matematiky či niekoľkých cudzích jazykov, a podľa pamätníkov vtipný a vyhľadávaný spoločník, zúročuje svoj duševný potenciál v príťažlivom skúmaní stavu sveta, pozemského života, mágie snov i existencie či neexistencie Boha.
Neverí v neho, ale ho hľadá: „Iste by nebolo zlé sa s ním poznať.“ A pre istotu mu vyká.
Správne je spievať
Pre denník platí ešte viac než pre iné diela, že je svedectvom nielen o autorovi, ale aj o dobe. Napriek nadhľadu a irónii, s ktorými sa pohodový umelec zdanlivo ľahko pohybuje v ubíjajúcom marazme prvej polovice 50. rokov, vidí aj „veľkú bahnitú stoku plnú výkalov, mŕtvych krýs a odporného bahna“.
Hoci má v nej len namočené chodidlo (a iní sú v nej po kolená, pás či po krk, a ďalší sú ponorení úplne), chce sa mu vracať. „Je mi veľmi zle, ale hanbím sa vracať, je trestné i vracať, správne je spievať.“
Príznačný pre časy, keď čokoľvek (a súkromné písačky zvlášť) sa mohlo stať zámienkou na policajné prenasledovanie, je aj predposledný zápis v jeho denníku: „Čo by si počal František Palacký, keby sa ocitol osobne v spoločnosti husitov? Čo keby ostrý veliteľ roty v noci zabúchal na dvere jeho bytu, kde dejepisec oddychoval na lôžku vedľa svojej manželky Terezie, rodenej Měchurovej?“
Že by aj táto, akokoľvek úsmevne opísaná obava, bola jedným z dôvodov tak náhle skončiť s písaním denníka? Či ho to jednoducho prestalo baviť, alebo išlo naozaj len o experiment?
Na druhý deň, 20. apríla 1955, už len krátko konštatoval, že jar je stále chladná a opäť sa veľa hovorí o lietajúcich tanieroch.
Jan Rychlík
1916 - 1964
klavirista, bubeník, skladateľ a hudobný teoretik
v tridsiatych až šesťdesiatych rokoch člen viacerých špičkových džezových a tanečných orchestrov (Gramoklub, Karel Vlach, R. A. Dvorský)
autor hudby k filmom (Limonádový Joe, Stvorenie sveta)
Cena Českého hudobného fondu za Komornú suitu pre sláčikové kvarteto
komponoval aj tzv. novú hudbu (Africký cyklus, Relazioni pre anglický roh, altovú flautu a fagot)
