„Mali sme šťastie, lebo za jeden generátor sme nemuseli platiť. V Kosove sa na elektrinu spoliehať nedá,“ vysvetľuje SME riaditeľ Medzinárodného festivalu dokumentárnych a krátkych filmov Dokufest Veton Nurkollari.
Ako funguje kinematografia v oblasti, ktorá verí, že nič iné než nezávislosť jej nepatrí? Nie je hlúposť klásť si túto otázku v krajine, kde sa nechodí na prechádzky do hôr, lebo nie je isté, že granáty už sú inde než boli?
„Kultúra a politika idú spolu,“ uisťuje Veton a dodáva „umenie dokáže liečiť rany.“ Hnevalo ho, že v nádhernom meste nebolo kino. A tak pred piatimi rokmi založil Dokufest, ktorý dnes patrí k najväčším kosovským kultúrnym udalostiam. Hoci ide o filmový festival, neodohráva sa v kinách. Tie sú v Kosove zakliate. Nájdete ich všelikde, ale premietania sa nedočkáte. Iba v Prištine, kde fungujú dve kiná.
„Vláda nemá víziu, je pre ňu jednoduchšie kino predať,“ hovorí Veton. Rovnaký problém riešia aj umelci. Napríklad súčasťou Dokufestu sú výstavy, ale niet ich kam umiestniť. A tak v Prizreni, v meste so 150 000 obyvateľmi, sa na tento účel využívajú staré turecké kúpele. Iba v lete, v zime je zima.
„Ľudia boli z kín vyradení dlhšie než desať rokov. Je zaujímavé sledovať ich reakcie, niektorí vidia prvýkrát film na plátne.“ Prvé tri roky nedostal Dokufest od ministerstva kultúry nič. „No priviedli sem Samanthu Fox za 150-tisíc eur,“ sťažuje si Veton.
Autor: jak
