Keď varila v Chalupáriu recept na tradičné zemiaky, komentovala spôsob prípravy pred kamerami s takým šarmom, že sa na ne zbiehali slinky celému štábu. A všetci si z nich nakoniec chceli zobnúť. Ako herečku so zmyslom pre humor, zveličenie a recesiu ju objavil Milan Lasica, ktorý je na tento svoj počin hrdý nielen preto, že s ňou hrá v najnovšej inscenácii Malé manželské zločiny v Štúdiu L plus S. "Pred štyrmi rokmi sme sa na javisku stretli aj v hre Život na trikrát. Do rôznych inscenácií som ju však obsadzoval oveľa častejšie. Naozaj, práve ja môžem za to, že je v Bratislave," hovorí. Herečka Marta Sládečková.

Ako sa vám hrá s autoritou, akou je Milan Lasica?

Pán Lasica ma sem dotiahol tým svojím úžasným, nenápadným spôsobom. Ako každý normálny človek, aj ja, keď som ho stretla prvýkrát, cítila som obrovský rešpekt. Predstavoval pre mňa vrch hory, a tak som si povedala: ak ma pán Lasica obsadil, asi na mne niečo bude. Nemusím sa až tak veľmi obávať. Tým, že si ma prvýkrát vybral do komédie - bola to Vianova hra Hlava medúzy - čo mi veľmi sedelo, okamžite som sa uvoľnila. A hrala som s našimi chalanmi - Borisom Farkašom a Marošom Zednikovičom. Bola to jedna z najfantastickejších komédií, akú sme kedy robili. A dlho žala veľké úspechy.

Ako vyzerala vaša ďalšia spolupráca?

Obsadzoval ma čoraz viac v televíznych inscenáciách, nezabúdal na mňa ani ako divadelný režisér. A zrazu som sa s ním ocitla aj na javisku. Fajn bolo, že nie sama, ale boli sme tam štyria. Keby išlo o dvojicu, možno by som opäť mala nejaký blok. Milan Kňažko tiež bol v tom čase po hereckej pauzičke. S Milkou Vášáryovou som ešte na javisku nehrala. Bola úžasná. Preto sa mi v tejto kombinácii celkom podarilo prekonať zábrany a ostych. Dnes je to už fajn. Na javisku si k pánu Lasicovi dovolím veci, ktoré by som si inak nikdy nedovolila a beriem ho ako absolútneho partnera.

Čo je pre vás v tejto hre najzaujímavejšie?

Že si aspoň v nej môžem vyskúšať manželský život so všetkým, čo k tomu patrí. Našťastie to však trvá iba dve hodiny, a to mi vyhovuje.

Aj v súkromnom živote riešite veci s nadhľadom?

Všetko riešim so zmyslom pre humor a radím to aj ostatným. Z každej situácie, nech je akokoľvek dramatická, sa dá vykĺznuť, ak má človek naporúdzi úsmev. Ten je v živote veľmi dôležitý.

Ste Anjelom, boli ste bohyňou v Kleopatre, milenkou i manželkou, filmovou profesorkou i ošetrovateľkou. V televízii ste najnovšie trocha strelená susedka. Naozaj ste sa preto museli naučiť inak smiať?

Somarina. Jednoducho mi prikázali: Vymysli si nejaký uletený smiech! Tak som sa takto zasmiala a bolo. Naopak, dnes mám problém, že kdekoľvek prídem, každý ma prosí: Zasmej sa nám tak!

Ako sa vám páči v sitcome Susedia?

Veľmi dobre, lebo sú tam kolegovia, ktorých dôverne poznám z javiska, napríklad moja dobrá priateľka Zuzka Tlučková. Je mi blízky aj humor Marcina a Krausa. S týmito chlapcami som účinkovala už v Uragáne. Nechcem to však porovnávať, pretože viem, že Susedia sú iná kategória, klasický sitcom, ktorý na Slovensku zatiaľ nikto iný nerobil. A preto k nemu možno veľa ľudí spočiatku pristupovalo opatrne. Odbúrali sme všetky prekážky a ľudí sme rozosmiali. Fakt, že máme výbornú sledovanosť, nás tiež uvoľnil a podnietil k ďalšej tvorivosti.

Postavičky sú vytvorené, situácie skarikované, takže dobre viete, čo ďalej?

Naozaj každý z nás má chytenú svoju figúrku a už sa aj sami pritom zabávame. Vidno to na veciach, ktoré pokazíme. Ešte lepší, druhý sitcom by bol práve z týchto vecí, keby sa to pravdaže celé mohlo uverejniť.

Kedy ste sa začali najlepšie cítiť ako herečka v takejto komediálnej polohe?

Svoj vzťah ku komédii som si upevnila na VŠMU. Aj pán Lasica mi povedal, že si ma všimol už v školskom predstavení Bertolda Brechta. Skrytý, trochu intelektuálnejší humor medzi riadkami mi najlepšie vyhovuje dodnes. Obľubujem práve taký humor, ktorý človeka núti premýšľať a hľadať súvislosti.

V Milovníkoch je vaším hereckým partnerom Ady Hajdu, inde ste na scéne s Milanom Lasicom. Určite aj pritom zažívate množstvo humorných situácií.

Neviem, prečo si všetci myslia, že na javisku zažívame len množstvo veselých historiek a zábavy. Je to úplne inak. Niekedy je na javisku toľko driny, že si to divák nedokáže ani predstaviť. Momentálne je pre mňa divadlo dosť ťažká práca. Hoci by sa zdalo, že s pánom Lasicom budem mať na javisku mimoriadne veľa veselých zážitkov, tiež to tak nie je. S ním prichádzajú rozkošné a smiešne situácie, ktoré sú však zábavné najmä pre nás hercov. Niekedy ich divák ani nepostrehne.

Kde sa dá improvizovať vypuklejšie - na scéne či pred kamerou?

Jednoznačne na scéne, pretože tam sa to dá rozohrať, piplať ako bábätko, dotvoriť a dokombinovať. Dialógy môžeme doviesť do takého štádia, že sa všetci zachádzajú od smiechu. Pred kamerou nám povedia stop, pretože už to nie je tak, ako by chcel režisér. Práve s Milanom Lasicom vznikajú osobité úžasnosti, ktoré síce scenár nepredpisuje, no prinesie ich momentálna situácia. Dúfam, že som partnerka, ktorá ho v tom podporí a situáciu dokáže posunúť ďalej. Nahrávame si na smeč a niekedy je to na scéne úžasné. Už nehráme podľa scenára, ale improvizujeme. Vždy sa teším na túto vtipnú, vzácnu chvíľu, ktorá je v každom predstavení iná.

Čo veselé ste zažili v poslednom období pred televíznymi kamerami?

V Susedoch sa nám podarilo podpáliť vianočný stromček. Vzniklo čaro nechceného, bolo to adrenalínové, ale zároveň smiešne. Oheň vznikol pred ostrou. (Nakrúcaním na ostro.) Kolegyňa skúšala, či sa jej podarí zapáliť sviečku. Keď pyrotechnik videl, že sa už blíži k stromčeku, pustil pod ním plameň. Stromček zhorel bez kamier. Najprv vznikol obrovský stres a potom veľká sranda.

Divadlo Astorka 90 dodnes považujete za svoju domovskú scénu. Ako ste tu začínali?

Do Astorky som prišla ako do čerstvého divadla dva roky potom, čo začalo fungovať. Bolo to veľmi dobré, pretože sa iba tvoril kolektív a herecká koncentrácia na Suchom mýte bola dobrá. Vznikol tím šestnástich kvalitných hercov, s ktorými sa dali robiť obrovské projekty a vynikajúce inscenácie. Myslím si, že sa nám viaceré naozaj podarili. Najmä prvé roky akoby sme vyštartovali až do Himalájí. Mali sme výborných režisérov a boli sme dobrý kolektív, ktorý sa ešte nestačil unaviť sám zo seba. Poznali sme sa síce z televízie a filmových projektov, no na javisku sme bok po boku stáli niektorí prvýkrát. Veľmi dobre to fungovalo, a tak je to našťastie dodnes.

Čo sa zmenilo?

Už viem, čo môžem od koho očakávať. Herecky aj ľudsky. Potenciál je však taký silný, že v Astorke určite spolu ešte dlho vydržíme.

Niektorí vaši kolegovia museli pre množstvo práce odísť z Činohry SND. Vám to nehrozí?

Vedenie divadla v Astorke je tolerantné. Robíme dve - tri inscenácie ročne a nie vždy sa do nich práve ja hodím. Ušetrený čas využívam na hosťovanie inde. Náhodou mi to tak vychádza. Napríklad odpremiérujem na Novej scéne a idem hrať do Štúdia L plus S. Nič sa mi nekríži. No to je aj obrovskou toleranciou nášho divadla. Fakt je, že zatiaľ nenakrúcam v Prahe. Keby som mala povinnosti aj tam, už by som prácu asi nestíhala. To, čo mám tu, mi však bohato stačí.

Hráte na viacerých divadelných scénach - v Astorke, na Novej scéne, v Štúdiu L plus S a v Aréne. Čím sa najviac odlišujú?

Každá z nich je celkom iná. Práve to mi vyhovuje. Celkom muzikálová je Nová scéna, kam si chodievam zatancovať a zaspievať. Vždy presne viem, čo ma tam čaká. Naše divadlo Astorka je špecificky zamerané, preto sa tam, čo sa hereckého umenia týka, najviac natrápim. Štúdio L plus S nie je o nič menej vzdialené Astorke, aj keď je trochu komerčnejšie, no s inými partnermi a v inom prostredí. Preto mu to dodáva celkom odlišnú atmosféru. Aréna, kde som hosťovala, bola zvláštna svojím nedivadelným priestorom. Vieme, že toto divadlo vzniklo ako stánok pantomímy, preto sa tu dodnes cítim celkom inak, ako inde. Zo všetkých divadiel pôsobí na mňa najmenej divadelne.

Necítite sa pritom trochu ako kočovník - včera jedna šatňa, dnes úplne iná?

Viem, kde mám svoju šatňu a v nej svoju stoličku. Tak som spokojná.

V poslednom čase akoby ste sa viac našli aj v muzikáloch. Pred Donaha ste držali dokonca drastickú diétu. Čo všetko ste ochotná urobiť pre divadlo?

Herečky by sa mali držať v rámci svojich možností. Najmä, keď som ešte v období, že hrávam milenky a postavy, ktoré občas na scéne vyzlečú do čipkovanej bielizne. Som presvedčená, že mojou povinnosťou je vyzerať kultivovane, aby som ľuďom bola sympatická a na javisku príjemná. Preto som ochotná urobiť všetko, čo odo mňa vyžaduje režisér a hra. Určite by som však nešla hrať to, na čo by som nemala.

Ak dobre počítame, do mesiaca máte neraz aj dvadsaťdva predstavení. A pritom tvrdíte, že rada leňošíte. Nie je to v protiklade?

Presne viem, že hrám napríklad päťkrát do týždňa. A potom, keď mám nedeľu voľnú, preleňoším ju a nazbieram si toľko energie, aby som ďalej mohla fungovať ako motor.

Mali ste v poslednom čase čas popozerať sa, ako sa darí vašej najlepšej priateľke v Nitre?

Evička Pavlíková ma pozvala na premiéru Divotvorného hrnca aj írskej hry Portia Coughlandová. Nepodarilo sa mi tam doraziť, preto to azda vyriešim tak, že pre zmenu ja pozvem Evku a ďalšie svoje kamarátky na moju premiéru.

Nemyslíte si, že nitrianski herci sú, čo sa televíznych peňazí týka, znevýhodnení?

Keď som hrala v Nitre, tiež som to cítila ako obrovskú nespravodlivosť. Bola som vďačná bratislavským režisérom, ktorí ma občas pozývali na spoluprácu, aby som si tu mohla privyrobiť. Mala som však veľký časový stres, pretože som stále bola v aute na cestách. Aj teraz sa mi zdá nespravodlivé, že výborní herci, ktorí sú mimo Bratislavy, nemajú také možnosti ako my, ktorí žijeme v hlavnom meste.

Aký máte vzťah k iným druhom umenia, ako sú výstavy, knihy, opera, film?

K výtvarnému umeniu ma nikto špeciálne neviedol, preto k nemu nemám príliš blízko. Rada však čítam, nedávno som bola krstnou mamou Pavlovi Weisovi pri krste jeho knižky. Milujem hudbu, no operu nestíham. Raz však všetko iste dobehnem.

Čo robí váš nádherný ridgeback Nathan a čo je nové na chalupe?

Havkovi sa darí senzačne, viac je u môjho expriateľa. Ja by som naňho momentálne vôbec nemala čas. Je však zdravý, krásny a chutný, takže raz ho hádam opäť ukážem na nejakých nových fotkách. Najviac zo všetkého som zanedbala chalupu, ale verím, že si na nej v lete krásne odpočiniem.

Čo vás najviac potešilo v uplynulom období?

Fakt, že som sa konečne rozkývala a dala som si v byte urobiť nové okná a vymeniť kotol. (Veľmi sa smeje.)

Aké sú vaše pracovné plány?

Vo februári začíname nakrúcať ďalších Susedov. Zatiaľ som podpísala zmluvu na ďalších tridsaťtri dielov. To znamená, že ma to opäť veľmi zamestná, pretože budeme robiť štyri pokračovania mesačne, na ktoré sa musím pripraviť textovo aj herecky. V divadle budem mať trošičku pauzu. No vôbec mi to neprekáža. Po maratóne, ktorý som teraz zažila, mi dobre padne, ak si oddýchnem.