Michel Houellebecq stojí v telefónnej búdke, je tesne po konci sveta. Môže telefonovať, koľko len chce. Nie je známe, či ešte niekto okrem neho prežil, či jeho telefonáty nie sú len monológmi. Niekedy hovorí len kratučko, akoby mu niekto zavesil pred nosom, inokedy dlhšie, akoby ho niekto počúval s trestuhodnou zvedavosťou. Nie je ani deň, ani noc, a tá chvíľa nemá konca.
To si predstavuje sám Houellebecq, píše o tom v predslove svojho posledného románu La Possibilité d’ une île (Možnosť ostrova). Kým otočíme stranu a začneme čítať príbeh samotný, ešte nám odkáže: „Vitajte vo večnom živote, priatelia moji.“
Kniha vyšla v Paríži na jeseň 2005, u nás zatiaľ preložená nebola, ale ktovie, možno sa k nám dostane film. Nakrúcať sa začne na jar - francúzsky spisovateľ napísal scenár a sám si ho aj zrežíruje. Houellebecq sa v nedeľu na chvíľočku ukázal v televízii Canal+. Hovoril o svojich predstavách i miernych obavách z filmovania.
Už nakrútil zopár krátkych, toto bude jeho prvý celovečerný film. Prirodzene, že sú naň všetci zvedaví, najmä vo Francúzsku. Je románovou špičkou a aj keď nedostane nejakú literárnu cenu, zapĺňa médiá. Sám sa trošku skrýva, lebo sa nerád zúčastňuje na debatách, ktoré si vyberajú len tie najpolemickejšie časti jeho textov. Zaujímavé, hoci v knihách je neľútostne priamy i cynický, pôsobí veľmi mierne a má krehký, tichý hlas. Len málo novinárov s ním vie viesť rozhovor.
Už keď román písal, vedel, že z toho bude film. „Ale nestačilo by mi napísať len scenár, román je oveľa viac,“ povedal. Teraz, keď je literárna časť hotová, obzerá sa okolo seba a hľadá ľudí, s ktorými bude robiť. Nájsť tých správnych mu pripadá ťažšie ako réžia. Už vie, že hlavnú úlohu bude hrať Benoît Magimel (veľkú úlohu mal nedávno vo filme Pianistka s Isabelle Huppertovou). Prečo si ho vybral, presne odpovedať nevie: „To sa nedá opísať ani vysvetliť , nebolo to len preto, že som ho videl v nejakom filme,“ hovorí Houellebecq.
V kine ho naposledy dojal film Umelá inteligencia. Vždy ho priťahovala štvrtá dimenzia a jeho film bude tiež zo sfér predstavivosti . Lebo už román je taký. Je príbehom štyridsiatnika Daniela, pragmatického zabávača. Raz je v reáli, inokedy prechádza viacerými stupňami inkarnácie. Houellebecq pritom strieda úvahy o nesmrteľnosti s pocitmi životnej dezilúzie a rezignácie. Píše dômyselne, a ku koncu takmer neznesiteľne ťaživo.
Myslí si, že Magimel to vo filme nebude mať ľahké. „Udržať tú postavu bolo ťažké aj v románe,“ vraví. Bude to teda ťažké kino? A vydarené? Uvidíme, premiéra je naplánovaná až na rok 2008.
