Čo je dovolené a za čo by už naopak mohli stáť pred súdom?
V Rakúsku môžu politika pokojne nazvať idiotom, ale nie udavačom a nesmie im ani „piť krv“. Môžu ho počastovať „skrytým náckom“, ale sú regióny, kde o parlamentnej schôdzi nie je múdre hovoriť ako o prasačom chlieve či svinčíku.
Súdy v Rakúsku netrestajú podľa rovnakého metra. Rozsudky sa opierajú o to, čo je v danej spoločnosti všeobecne únosné. Inak je to na vidieku, inak v meste. Posledné slovo však má Najvyšší súd Rakúska.
Ak vo Viedni označíte Jörga Haidera za „politického otca krajne pravicového teroru,“ nehrozí vám trest.
Iné pravidlá platia v parlamente. Poslanci to majú ťažšie. Na jednej strane nesmú priamo na schôdzi nikoho osočovať, na druhej strane musia znášať mediálne osočovanie svojej osoby. „Ak sa poslanci navzájom oslovia majster pokrytec alebo kriminálnik, môžu si byť istí, že ich predseda parlamentu napomenie. Rovnako by nemali používať výrazy ako to je šialenstvo či svätuškárstvo,“ povedal právnik Theodor Öhlinger pre rakúsky denník Der Standard.
„V parlamente je to prísnejšie ako na verejnosti. Napomenutie za nadávky a urážky je však veľmi neurčitý trest.“
Naposledy zažaloval spisovateľa Michaela Köhlmeiera za urážku svojej osoby predseda haiderovcov Peter Westenthaler. Súd prehral. Köhlmeier po októbrových voľbách vyjadril v denníku Die Presse prekvapenie nad tým, že sa haiderovci dostali do parlamentu. „Prekvapuje ma to. Zjavne však aj idioti potrebujú, aby ich niekto zastupoval.“ Westenthaler sa musí vyrovnať s tým, že ho ktokoľvek môže nazvať idiotom.
Súd prehral aj s kabaretiérom Wernerom Schneyderom, ktorý po voľbách vyhlásil, že jediné, čo nechce vo vláde, je „modro-oranžová zberba“ (oranžovou farbou sú v politike označovaní haiderovci a modrou krajne pravicoví slobodní).
Der Standard píše, že rakúske súdy sa podobnými verdiktmi snažia priblížiť európskemu štandardu. „Idioti“ aj „zberba“ sú podľa európskeho súdneho dvora prípustné ako sloboda prejavu.
Podľa dekana právnickej fakulty Viedenskej univerzity Heinza Meyera sa musia verejne známe osoby naučiť znášať aj ostrú kritiku. „Zvlášť, keď pochádzajú z prostredia, kde sa to darmožráčmi, hnusákmi a poslednými z posledných len tak hemží,“ cituje Meyera Der Standard. „V takých regiónoch si môžu aj novinári dovoliť viac.“
Autor: jah
